Nedeľa je posledný z piatich dní série jednodňových festivalov Pohoda on the Ground. Výnimočný počin vo zvláštnych časoch. Organizátori Pohody dokázali, že zvládnu všetko, s čím sa treba popasovať. Minulý rok to kvôli pandémii bol online festival Pohoda in the Air a tento rok sa v zmenšenej verzii pre tisíc návštevníkov denne vrátili „na zem“ v podobe festivalov Pohoda on the Ground. Aj keď niektorí prišli aj na viac dní, väčšina divákov sa striedala po jednom dni. Stali sme sa tak účastníkmi niečoho výnimočného a, všetci veríme, že už to nebude potrebné v takejto obmedzenej forme opakovať.
Malá Pohodka bola veľmi príjemná, pohodlná a kompaktná. Celý festival sa odohral na ploche, kde býva hlavné pódium. Všetko bolo poruke, človek sa nenachodil, pódiá boli od seba vzdialené niekoľko krokov. Medzi nimi ste si skočili na občerstvenie. To bolo neuveriteľne pestré aj v takomto malom počte. Na zber obalov a pohárov stačilo jedno triediace centrum. Nikde sa netvorili rady a kamarátov ste stretli niekoľkokrát za deň bez zložitého dohovárania sa („vľavo od zvukára“). Pódiové kruhové stavby poskytli priestor krytý pred dažďom aj slnkom a vytvorili nezameniteľný vzhľad festivalu. Kedykoľvek bol dostatok miesta na sedenie a dokonca ste tu objavili konferenčné stoličky.
Nad všetkým stál veľký dôraz na bezpečnosť. Podarilo sa vybudovať ostrov slobody a dni plné pohody, ako ich poznáme. A to je v dnešných časoch obrovská vzácnosť.
„Sme veľmi radi, že ste tu, teraz to dostalo všetko zmysel,“ dojímal sa Miško Kaščák.
Organizácia na vstupe bola ukážková. Prichádzajúci, ktorí boli dopredu zaregistrovaní v systéme, sa buď otestovali antigénovými testami, alebo preukázali očkovacím pasom. Následne sa im zvalidnila vstupenka a mohli vstúpiť do areálu festivalu. Čakanie bolo minimálne.
Ako fanúšik, ktorý po vynútenej dvojročnej prestávke vstupoval konečne na letisko, som sa neubránila dojatiu. Viem si predstaviť, čo museli cítiť organizátori. Najmä keď sa ani tento ročník nemusel konať a rozhodnutie stálo do posledného týždňa na tom, ako bude vyzerať okresný covid semafor. Ten dal Trenčínu zelenú a mohli sme si vydýchnuť.
Prvý dojem z areálu bol zvláštny – aký je malinký a koľko málo ľudí tu je. To často nezažijeme počas bežného ročníka. Ako by ešte mali ľudia prísť, ale potom si uvedomíte, že ďalší už neprídu. Stanov na spanie je len niekoľko málo desiatok oproti bežným niekoľkým tisíckam. Cítite sa naozaj ako doma, jednotlivých návštevníkov dostanete do oka a stretávate ich počas dňa niekoľkokrát. Spomeniem si na vtipnú vetu, ktorú počul Michal Kaščák v niektorom z rozhovorov pred festivalom – Veď ty budeš všetkých poznať po mene!
Obdivujem, ako výborne je celý festival namiešaný. Je maličký, ale nič mu nechýba. Je tu naozaj všetko, čo robí Pohodu Pohodou. Aj program je taký farebný, ako sa len dá.
Po dlhých mesiacoch bez živého koncertu si uvedomíte, čo všetko vám chýbalo. Už len dunenie v hrudníku, tvár osvetlená farebnými svetlami, sila spoločného tlieskania, kričania a spievania, úsmev dievčiny vedľa vás v dave, ktorý vám venuje, pretože ste na jednej vlne aj bez slov a vy viete, že ste správne tu a teraz, kde ste, prepotené tričko a boľavé nohy od tanca a skákania…
Aj počasie bolo k Pohode milosrdné, i keď sa miestami zastrájali búrky alebo naopak letisko atakovali 37-stupňové horúčavy. V piatok doobeda bola obloha zatiahnutá ťažkými mrakmi s prehánkami a búrkami, no ako na objednávku cez program, ktorý sa začínal o 15. hodine, prestalo pršať a v treťom slote už vykuklo spoza roztrhaných oblakov slnko a potešilo divákov.
Program festivalu otváralo výnimočné spojenie priemyselného folku od Vrbovských víťazov spolu s Komorným orchestrom mesta Trenčín. Tento originálny počin vznikol pre Pohoda in the Air minulý rok. Slavo Solovic vypracoval aranžmány skladieb Vrbovských víťazov pre komorný orchester, ktorý sa venuje klasickej a barokovej hudbe. Skladby dostávajú neuveriteľný šat, ktorý im veľmi svedčí. Nechýbajú známe skladby, hymna multiorganizácie Kriak ani pochodový slimák na záver.
Piatok majú okrem Pohody na starosti trnavský klub 69 a Stromoradie z Prešova. Stromoradie založili členovia Chiki Liki Tu-a Martin Višňovský a Peter Šima. Svoj program nazvali „geriatria na zájazde“ a pozvali si spriatelené kapely, ktoré mohli hrať (a časť z nich aj hrala) na Pohode v jej začiatkoch.
Program klubu odštartujú CHVM, ktorí minulý rok oslávili štyridsiatku, čo pripomínajú aj tričká nielen na pódiu, ale aj pod ním. Nechýba im drajv, i keď tatko považského undergroundu Ľuboš Dzúrik dozerá na koncert zo štvorkolky zaparkovanej v publiku.
Na druhom klubovom pódiu poobede zaujala mladá trnavská alternatívna kapela Stolen Street. Mohli si vyskúšať vystúpenie na festivale mimo svojho mesta a myslím, že môžu byť spokojní. Ich alternatívny rock s podpisom brit popu znel dobre.
Na hlavnom pódiu sa predstavila kapela Wooze. Michal Kaščák im vzdal hold, pretože kapela sa bola ochotná podrobiť pandemickým opatreniam nielen u nás, ale aj po návrate domov. Ako mladí Briti neboli totiž ešte na rade s očkovaním. Okamžite zaujali svojím vzhľadom a kostýmami. Neprehliadnuteľná modrá a žltá farba vlasov ich neschová ani na potulkách po meste Trenčín. Ich mix žánrov zabaví a roztancuje publikum.
Vedľa pódia sa zatiaľ udeje medzinárodná kultúrna výmena medzi kapelami, ktoré hrajú na odpadových nástrojoch. Pán brat Andrej Jobus z Vrbovských víťazov venuje súčiastku z atómovej elektrárne konžskej kapele Fulu Miziki.
Program klubu 69 medzitým pokračuje trnavskou punkovou smršťou The Wilderness.
„Odpadová hudba“, čo v preklade znamená Fulu Miziki, boli pre mňa headlinerom a veľmi som sa na nich tešila. Dostali ma minulý rok na Pohoda in the Air nielen svojimi nástrojmi, ktoré upcyklujú z odpadu, ale aj originálnymi kostýmami a energiou, ktorú do hudby dávajú. Prišli k nám priamo z Kinshasy v Demokratickej republike Kongo a bol to jeden z najzložitejších bookingov. Nadšení boli aj samotní hudobníci, ktorí si celý festival očividne užívali. Svojou hudbou prilákali početné publikum, zaplnili priestor pod pódiom a roztancovali ľudí. Tlieskali sme ich hudobníckemu, ale aj tanečnému talentu. Energická neopočúvaná hudba tvorená na neuveriteľných nástrojoch si našla kopu obdivovateľov.
Na pódiu Stromoradia, samozrejme, nemohli chýbať domáci Chiki Liki Tu-a, ktorí sú osvedčeným ťahákom. Celé publikum si s nimi spieva texty a tancuje.
Turečtina sa ozýva na hlavnom stagei počas vystúpenia amsterdamskej kapely Altın Gün. Zaujali psychedelickým rockom s tradičnými tureckými prvkami a ich vystúpenie dokresľuje tmavnúca obloha s magickým obzorom a farebnými svetlami.
O desiatej je čas na moju srdcovku Bez ladu a skladu. Napriek tomu, že neprinesú na koncert žiadne nové veci, ich vystúpenie je zakaždým vzácnou oslavou. Zaplnené publikum skáče a z plného hrdla spieva Parné valce, Mäkkýše, Píšte všetci modrým perom, Udavač či Anča kráča, auto fičí. Michal Kaščák niekoľkokrát počas koncertu poďakuje za pozvanie do programu Stromoradia Martinovi Višňovskému. Keď spieva, že „Celý svet je plný pohody“, zalesknú sa mu oči a prizná, že je to neuveriteľné, že nám to takto vyšlo.
Na Pohode zažila premiéru aj nová post-punková kapela Dry Cleaning. Temné svetlá, surreálne obrazy, takmer hororové herectvo speváčky Florence Shaw prinieslo do programu zase iné pocity.
Na mojej prvej Pohode 1999 som videla skupinu Mňága a Žďorp, a tak si ich nesmierne rada pripomínam aj na tej aktuálnej. Petr Fiala sa objaví v tričku Cannibal Corpse. Páni hudobníci sú mimoriadne dobre naladení, vtipní a plní energie, komunikujú s publikom. Príde mi krásne, že v publiku sa zabávajú aj členovia konžskej kapely Fulu Miziki a fascinuje ma to spojenie a medzikultúrne pochopenie hudby.
Z Francúzska prišli Murman Tsuladze s gruzínskymi koreňmi a človek sa nestačí diviť, čo predvádzajú. Komentáre hovoria o disco pekle, vekslákoch či sobášnych podvodníkoch. No áno, chvíľku neviete, či ste sa neocitli niekde v 80. rokoch. Nejde však čisto o recesiu, hudobníci majú aj rebelantského ducha. Pozrite si ich klip z protestov v Paríži, La flemme de danser.
Stromoradie ponúka ešte výborný mix world music zvukov s psytranceom v podaní Korai Trancemission z Budapešti.
Diváci sa presúvajú na nefunkčný letiskový radar vedľa pútavo osvetlenej vyradenej vojenskej techniky, kde svoj nočný set symbolicky hrajú DJ Ramzy Al Spinoza & MC Safaa Hathot. Židovsko-arabské duo hrá na miestach, ktoré sú po prvýkrát sprístupnené. Výborná blízkovýchodná hudba, palestínske vzory a silné výpovede o vojne, mieri, slobode, ale aj ženskej sile a fascinujúce reflektory osvetľujúce nočnú oblohu dodávajú miestu neopakovateľnú atmosféru.
Obloha bledne od východu, aby privítali slnko Stroon a Jozef Krupa koncertom venovaným Alexeiovi Sanchukovi – bubeníkovi uväznenému počas protestov v Bielorusku a odsúdenému na šesť rokov väzenia za „bubnovanie a tlieskanie na verejnosti“.
Pohoda on the Ground vyšla nad očakávania. Z môjho pohľadu nešlo o žiadne náhradné riešenia, pretože organizačný tím to ani minimalisticky robiť nevie. Robia to dokonale, Pohoda je to najlepšie, čo doma máme. Som vďačná za ten pocit normálnosti a výnimočnosti, kedy bolo všetko na mieste a celý svet bol plný Pohody.
Zabezpečte si svoju dávku veľkej Pohody 2022 na https://www.pohodafestival.sk/sk/shop/shop-listky.
Autor: Martina Jarolínová Foto: Richard Lutzbauer (a BW Martina Jarolínová)
