Posledný deň festivalu som sa tešila najmä na večer. Čakal ma black metalový Satyricon z Nórska a už vopred som mala pocit, že práve ním sa moje putovanie Josefovom zavŕši.
Lenže Brutal Assault mi počas týchto dní ukázal, že festival nie je iba o tom, čo sa odohráva na pódiách.
A tak som sa aj posledný deň začala pozerať trochu inak.
Josefov sa ponára hlbšie.
Včerajší deň zamieril moju pozornosť aj na módu a ľudí, ktorí svojimi outfitmi prirodzene vytvárali súčasť festivalového vizuálu. Dnes som sa preto zastavila aj pri stánkoch, kde si človek mohol kúpiť rôzne zaujímavé kúsky oblečenia a doplnkov.
Aj samotné predajne však boli zážitkom.
Neboli umiestnené v obyčajnom festivalovom areáli. Nachádzali sa priamo v útrobách historických hradieb Josefova. Medzi oblečením a rôznymi doplnkami sa tak objavovali aj zaujímavé artefakty a človek mal pocit, že nenakupuje iba v stánku na festivale, ale vstupuje do ďalšej vrstvy pevnosti.
A ja som sa do nej chcela pozrieť ešte hlbšie.
Pevnosť ma vlastne začala vťahovať sama.
Narazila som na dvere, za ktorými sa otvárala tmavá podzemná chodba. V priestore bolo šero a tmu prerušovali iba malé svetlá osvetľujúce jednotlivé artefakty a vizuálne inštalácie. A v skutku doom originálny bike.
A pred ním pôsobivé ženské torzo, ktoré sa pohybom bicykla rozsvietilo.
Na chvíľu som sa zastavila.
Bolo v tom niečo tajomné a trochu strašidelné, ale zároveň krásne. Človek sa mohol v tme prechádzať, pozorovať výtvarnú tvorbu a nechať na seba pôsobiť atmosféru miesta.
Josefov už pre mňa nebol iba kulisou pre koncerty.
Začínala som mať pocit, že samotná pevnosť je ďalším umelcom festivalu.
Umenie, ktoré sem patrí
Keďže som aj výtvarníčka, obklopiť sa umením je pre mňa prirodzenou potrebou. Preto som si chcela pozrieť aj výstavy, ktoré boli súčasťou Brutal Assault.
A práve tu som narazila na tvorbu Zbigniewa M. Bielaka s názvom The Devil In Detail.
Jeho diela do Josefova zapadli neuveriteľne prirodzene. Poľský umelec, ilustrátor a architekt je známy aj svojou tvorbou pre metalovú scénu a jeho ilustrácie sa objavili na obaloch albumov kapiel ako Watain, Ghost, Mayhem či Absu. Brutal Assault jeho tvorbu predstavil aj vo vlastnej výstavnej línii.
Keď som sa pozerala na jeho obrazy v prostredí pevnosti, dávalo mi to zmysel.
Temné výjavy.
Detail.
Symboly.
História.
A okolo toho hudba, ktorá znie z pódií aj obrazov.
Niektoré umelecké diela akoby boli vytvorené presne pre toto miesto.
Keď si chce telo oddýchnuť
Neskôr som už potrebovala trochu vypnúť.
A tak som narazila na miesto pri Horror Cinema, Absinthe Bar.
Pôsobilo ponuro, ale zvláštnym spôsobom príjemne.
Hrala tam zvláštna, takmer psychedelická hudba a ľudia sedeli okolo prázdneho priestoru na sedačkách a stoličkách. Na chvíľu som si sadla aj ja.
A sedačka ma svojou mäkkosťou a poddajnosťou takmer vtiahla.
Ani sa mi nechcelo vstávať.
Priestor bol ponorený do modrých a červených svetiel a pôsobil trochu ako obývačka, trochu ako miesto, kde sa človek môže stratiť vo vlastných myšlienkach.
Potom sa hudba začala zosilňovať.
Ľudia sa postupne zgrupovali pri DJ pulte.
A začalo sa hrať.
Tanec prišiel takmer inštinktívne.
Medzi ľuďmi som si všimla dievčinu v čiernych šatách. Tancovala trochu bokom od hlavného diania, akoby iba sama pre seba a vo svojom vlastnom svete.
Pôsobila ako temná čierna víla.
Jej pohyby však boli paradoxne éterické.
A ja som si uvedomila, že aj toto je Brutal Assault.
Nie iba tvrdé gitary a bicie.
Aj hudba, pri ktorej sa človek jednoducho nechá unášať.
Keď sa zotmie
Keď som vyšla z baru, bolo už prítmie a pomaly sa začínalo stmievať.
V uličkách Josefova to však stále žilo.
Ľudia sa presúvali za občerstvením, za svojimi obľúbenými kapelami alebo len tak medzi jednotlivými miestami festivalu. A občas sa medzi nimi objavili postavy, ktoré vyzerali, akoby sem prišli z úplne iného sveta.
Človek sa tu vlastne nikdy nemohol úplne spoľahnúť na to, čo uvidí za ďalším rohom.
Wardruna – Mesačné svetlo a tieň
Na tajomnejšiu atmosféru Absinthe Baru nadviazala Wardruna.
Ich hudbu poznám aj z CD nosičov a počúvala som ju už pred festivalom. Naživo však bola úplne iným fotografickým zážitkom.
Wardruna bola pre mňa ako fotografku oveľa viac o trpezlivosti.
Kým pri metalových kapelách môžem čakať dynamický pohyb, gitaristu vo výskoku, prudké gesto, alebo speváka, ktorý sa natiahne k publiku, tu som sa musela stíšiť.
Čakať.
Pozorovať.
A čakať na správny moment.
Nebolo to pre mňa také akčné.
Skôr tajomné.
Atmosféra pripomínala nočný rituál a niečo staré, čo človek nedokáže úplne pomenovať. Wardruna svojou dark-folk tvorbou vytvorila úplne inú náladu než väčšina metalových koncertov, ktoré som počas festivalu fotografovala.
A možno práve preto mala svoje miesto.
Pretože po všetkom tom pohybe bolo zrazu potrebné spomaliť.
Satyricon – konečne vo svojom živle
A potom prišiel Satyricon.
Na tento koncert som sa posledný deň tešila najviac.
A keď nabehli prví hudobníci, bola som opäť vo svojom živle. Gitaristi boli dynamickí prakticky od prvého momentu. Pohyb, energia a výrazné gestá vytvárali presne tie situácie, ktoré fotograf miluje.
Satyr pôsobil oproti nim sofistikovanejšie. Pohyboval sa medzi nimi, komunikoval s publikom a v určitých momentoch sa natiahol s mikrofónom smerom k ľuďom pod pódiom.
Satyricon sa do Brutal Assaultu hodili dokonale. Festival ich po zrušení vystúpenia Cradle of Filth oznámil ako náhradu v podobe nórskej blackmetalovej elity.
Mala som možnosť na chvíľu sledovať koncert aj z väčšej výšky.
A opäť som videla niečo iné.
Nielen kapelu.
Ale aj vzťah medzi ňou a davom.
Satyr natiahol ruku s mikrofónom smerom k publiku a ľudia reagovali. Z výšky bolo krásne sledovať, ako sa energia z pódia prenáša do davu.
Koncert Satyricon mal aj výpovednú výtvarnú “kulisu“. Pôsobivo dotvárala koncept hudobného metalového diela.
Naživo som obraz v pozadí vnímala tesne pred začatím koncertu, potom iba v zlomku sekundy. Fotoaparát ho však zastavil.
A zrazu tam bolo niečo viac.
Človek.
Hudba.
Umenie.
A za tým všetkým Josefov, Brutal Assault.
Práve takéto okamihy mám na fotografovaní rada.
Niekedy fotografia ukáže niečo, čo človek počas samotného koncertu nestihne vnímať.
Satyricon pre mňa nebol iba koncert, na ktorý som sa tešila.
Bol aj potvrdením toho, prečo ma baví byť fotografkou na hudobnom festivale.
A potom sa prepol iný svet
Keď sa Satyricon skončil, na ďalšom hlavnom pódiu sa akoby automaticky prepol iný mód.
Na obrazovkách sa začali odohrávať rôzne vizuály.
Do toho elektronická hudba podkutá metalom.
Na pódiu bubeník a klávesák s dlhými vlasmi, stojaci takmer nehybne v hmle.
Pôsobil nedostupne.
Akoby prišiel z inej galaxie, ktorá je tvorená paradoxom, no súznie v jednom autentickom celku.
A potom sa z toho stala metalová disco párty.
Ľudia tancovali.
Šantili.
A noc, ktorá bola chladnejšia než predchádzajúce dni, zrazu dostala úplne inú energiu.
Na obrazovkách sa premietali rôzne výjavy a obrazy. Objavovali sa aj ženské postavy a hlavy s odhalenými prsiami, ktorých pohyby sa pod vplyvom hudby menili na zvláštne, takmer surrealistické obrazy.
Interpretom poslednej časti môjho festivalového večera bol Perturbator.
A musím povedať, že už samotný názov sa k jeho tvorbe dokonale hodil.
Perturbator.
Niečo, čo narúša pokoj.
Niečo, čo človeka vyvedie z rovnováhy.
Jeho hudba bola tanečná a uvoľňujúca, ale zároveň v nej bolo niečo znepokojivé. Vizuály na obrazovkách tento pocit ešte umocňovali.
Nechcelo sa prestať tancovať.
A niekde v tom uvoľnení tancom, bola zároveň trochu zvláštna úzkosť.
Festival sa končil.
Čo zostáva po poslednom tóne.
Brutal Assault som pôvodne navštívila najmä kvôli hudbe.
Prišla som za kapelami, ktoré som chcela vidieť naživo, a za fotografiami, ktoré som chcela vytvoriť.
Postupne som však zisťovala, že festival mi ponúka oveľa viac.
Objavovala som novú hudbu.
Fotografovala som ľudí.
Všímala som si módu, masky.
Objavovala som umenie.
Ponárala som sa hlbšie do priestorov Josefova.
Priestor, v ktorom sa stretla hudba, fotografia, výtvarné umenie, móda, ľudia a história.
A keď sa posledná hudba rozplynula v noci, zostal vo mne zvláštny pocit, že niečo sa skončilo.
No zároveň sa niečo nové začalo.
Čo tak Brutal Assault 2027?
Prečítajte si aj report z prvého a druhého dňa Brutal Assaultu 2026.
Autor a foto: Zuzana Mitra