Druhý deň v Josefove sa pre mňa začal trochu inak ako ten prvý. Tentoraz som sa ešte predtým, než som zamierila k pódiám, začala viac obzerať okolo seba.
A bolo sa na čo pozerať.
Festival očami ľudí
Brutal Assault je totiž miesto, kde sa človek môže stať súčasťou festivalu nielen hudbou, ale aj tým, čo si oblečie. Z davu vystupovali rôzne masky, výrazné doplnky, vtipné modely, odvážne outfity a ľudia, ktorí sa nebáli ukázať svoju vlastnú podobu. Možno podobu, ktorú prejavia na mieste, kde sa cítia bezpečne, bez súdov a reakcií, že sú proste out of space.
Počas dňa tak vznikali zábery, ktoré možno na prvý pohľad nemajú nič spoločné s hudobným reportom, no k festivalu vždy patria rovnako ako samotné koncerty.
Zaujala ma napríklad dievčina so zväčšenými ušami pripomínajúcimi elfku.
Iní zaujali odvážnosťou svojich outfitov, ďalší vtipom, alebo jednoducho tým, že si vytvorili vlastný svet, v ktorom sa cítili dobre. Niektoré modely boli ozaj spicy a sexy.
A čo bolo pre mňa možno ešte zaujímavejšie – ľudia boli k foteniu neuveriteľne otvorení.
Nemala som pocit, že kamera narúša ich osobný priestor. Skôr naopak. Mnohí reagovali prirodzene, niektorí sa nechali radi zvečniť a vznikali tak spontánne portréty ľudí, ktorí možno prišli pôvodne len na koncert, no nakoniec sa sami stali súčasťou môjho festivalového príbehu.
Fotografovanie mi tak prinášalo aj niečo navyše. Príležitosť zastaviť sa pri človeku, prihovoriť sa mu, spoznať nových ľudí a na chvíľu nazrieť do ich sveta.
Festival netvoria iba kapely.
Tvoria ho aj ľudia pod pódiom.
Od davu na pódium
Od farebnosti outfitov, masiek a tvárí v dave som sa postupne presunula k pódiu Obscure.
A tam si publikum začal podmaňovať Arthur Brown, ktorého tvorbu som popravde nepoznala, no o tom je aj festival, na ktorom milujem to, že rozširuje obzory, človek sa môže aj čosi nové naučiť. Okamžite ma zaujali masky a kostýmy, akoby prirodzene to nadviazalo na môj photo fashion flow.
Masky však len pozdvihli talent tohto umelca, anglického speváka a skladateľa. Koncert pôsobil ako divadelné extravagantné predstavenie, ktoré zahŕňa maľovanie tváre, prezliekanie kostýmov, pohyb, tanec aj horiacu prilbu a sprevádzal ho širokým operným hlasom.
Arthur Brown je známy aj svojimi vysokými banshee výkrikmi. Fanúšikovia pod pódiom, a zvlášť ženy, na neho reagovali ozaj intenzívne.
Páčila sa mi aj postava s bielou maskou, čiernou maľbou na očiach, ktorá viedla gitaru. Aj napriek niektorým rezkejším skladbám si išla svoje vážne, akoby nezainteresované flow, čo pôsobilo aj troška znepokojivo, no zároveň sem-tam vtipne.
Po všetkých tých vizuálnych príbehoch, ktoré sa odohrávali medzi ľuďmi, bolo zaujímavé sledovať, ako sa pozornosť opäť sústredila na jedného človeka na pódiu.
No netrvalo dlho a opäť som mala pocit, že hranica medzi interpretom a publikom sa pomaly stráca.
Brutal Assault má v sebe zvláštnu schopnosť prepájať ľudí, ktorí by sa možno za iných okolností nikdy nestretli. Každý prichádza s vlastným príbehom, vlastným štýlom a vlastným dôvodom, prečo tu je. Potom však zaznie hudba a zrazu všetci reagujú na rovnaký impulz.
A večer mi mal ukázať, ako ďaleko môže toto prepojenie zájsť.
Pit of Doom – temné zákutie pevnosti
Ešte pred koncertom Paleface Swiss som v pevnosti narazila na miesto s názvom Pit of Doom.
Už samotný názov vzbudzoval zvedavosť.
Josefov totiž nie je iba kulisou festivalu. Jeho podzemie ukrýva vlastný svet a práve Pit of Doom patrí medzi sprievodné atrakcie festivalu. Nachádza sa hlboko v Raveline XIV a jeho príbeh pracuje s temným kultom satanistov a stúpencov Set-hena. Festival ho predstavuje ako vstup do podzemného sveta pevnosti.
Tentoraz som však zostala pri pohľade zvonku. Hoci neskôr, ďalší deň, som niektoré podzemné miesta navštívila.
Možno aj preto vo mne nápis zostal ako malá záhada, ku ktorej som sa v myšlienkach vracala neskôr.
Pretože o pár chvíľ ma čakal úplne iný druh temnoty, no ešte predtým som stihla zopár samo sa núkajúcich záberov – viď. nižšie beautiful people.
Paleface Swiss – keď koncert spoluvytvára publikum
A potom prišli Paleface Swiss.
Švajčiarska deathcorová kapela, ktorá sa už od prvých momentov postarala o to, že pokojné sledovanie koncertu prestalo byť možnosťou. Ich vystúpenie nebolo iba koncertom, ktorý kapela odohráva pred publikom.
Vyzeralo to skôr, akoby koncert vznikal priamo medzi pódiom a davom.
Hudba spustila lavínu energie. Ľudia začali skákať do davu, stage diving sa stal prirodzenou súčasťou diania a fanúšikovia si navzájom pomáhali dostať sa cez ruky publika späť k interpretovi.
A kapelu to nerušilo.
Práve naopak.
Celé vystúpenie pôsobilo, akoby Paleface Swiss svojich fanúšikov nevnímala ako niekoho, kto stojí „pred pódiom“, ale ako súčasť samotného koncertu. Aj samotná kapela na Brutal Assaulte zdôrazňovala svoju intenzívnu interakciu s publikom a živú energiu, ktorou sú ich vystúpenia známe.
Medzi ľuďmi sa objavovali rôzne masky, výrazy tvárí sa menili podľa hudby a dav sa neustále pohyboval.
Skákalo sa.
Kričalo sa.
A chcelo sa ešte viac.
Hudobne ma na tom bavilo práve to, že som v určitých momentoch nevedela celkom presne zaradiť, čo vlastne počúvam.
Raz som mala pocit, že som uprostred poriadneho metalového koncertu. O chvíľu neskôr prišla melodickejšia pasáž a potom spevák v neuveriteľnej rýchlosti vychrlil text, ktorý sa na okamih približoval rapu.
Metal.
“Rap”.
Melódia.
A opäť brutálna “metalová, nu metal, beatdown hardcore, deathcore hudobná energia”.
Vznikala z toho zvláštna akoby „rap-metalová“ atmosféra, ktorá dokázala spojiť ľudí pod pódiom do jedného organizmu.
A možno práve preto sa tu ľudia správali ako partia.
Nie ako tisíce neznámych jednotlivcov.
Hudba ich na chvíľu spojila do jednej skupiny, ktorá vedela presne, kedy vyskočiť, kedy zakričať a kedy posunúť človeka z davu späť tam, kam smeroval.
Paleface Swiss si tak dokázali podmaniť nielen svojich fanúšikov, ale aj mňa – človeka, ktorý ich predtým až tak detailne nepoznal.
A musím priznať, že ma pekne rozdovádeli.
Popri samotnej kapele som opäť fotila aj ľudí v publiku.
Niektorí sa pred objektívom zastavili úplne prirodzene. Iní sa na mňa pozreli s výrazom, ktorý akoby hovoril: „Tak poď, odfoť ma.“
A ja som si uvedomila, že práve tieto zábery možno raz budú patriť medzi tie, ktoré mi pripomenú, aký Brutal Assault 2026 vlastne bol.
Jednak aké kapely tam hrali.
No zároveň akí boli ľudia, ktorí tam boli žiť.
Misþyrming & Nergal – temný záver večera
Na úplný záver druhého dňa som sa presunula k vystúpeniu Misþyrming & Nergal, ktoré bolo venované albumu Sventevith od Behemothu.
Nešlo pritom o obyčajný koncert. Tento špeciálny projekt vznikol pri príležitosti 30. výročia vydania debutového albumu Sventevith a album zaznel v kompletnej podobe. Nergal sa spojil s islandskými blackmetalovými Misþyrming, aby spoločne oživili pôvodnú atmosféru nahrávky.
Po energiou nabitých Paleface Swiss to bol úplne iný svet.
Temnejší.
Ťažší.
Hypnotickejší.
Na pódiu stáli temní, výrazní chlapi a atmosféra sa postupne ponorila do blackmetalovej intenzity. Akoby sa po všetkom tom dennom pohybe, farbách, maskách, úsmevoch a skákaní dav na chvíľu ponoril do inej dimenzie.
Josefov sa opäť ukázal v ďalšej zo svojich podôb.
Cez deň plný ľudí, ktorí sa menili na živé festivalové postavy.
Večer plný hudby, ktorá dokázala dav roztriasť.
A napokon temný svet Misþyrming a Nergala.
Druhý deň mi tak ukázal Brutal Assault trochu inak než ten prvý.
Prvý deň bol pre mňa najmä o splnených hudobných túžbach a o objavovaní pevnosti.
Druhý bol o ľuďoch.
O ich tvárach, oblečení, maskách, energii a ochote nechať sa na chvíľu zachytiť objektívom.
A tiež o tom, ako rýchlo sa môže človek z pozorovateľa stať súčasťou diania.
Pretože na Brutal Assault sa hudba neodohráva iba na pódiu.
Odohráva sa aj priamo medzi ľuďmi.
Prečítajte si aj report z prvého a tretieho dňa Brutal Assaultu 2026.
Autor a foto: Zuzana Mitra