Moja túžba po hudobnom zážitku ma cez víkend priviedla do pevnosti Josefov, kde sa konal prestížny festival Brutal Assault. Pri kúpe lístka na vlak z Pardubíc smer Jaroměř – Brutal Assault pani za prepážkou s úsmevom prikývla a vzápätí dodala, že vraj je tam krásne a že jej známi tam chodia každý rok.
Moja zvedavosť ešte viac stúpla. Chcela som po prvýkrát preskúmať túto nielen metalovú pevnosť a z vlaku som sa náhlila na sólový počin Johna Kriegera, vystupujúceho pod pseudonymom Sgah’gahsowáh – Blackbraid.
Blackbraid – splnená túžba
Blackbraid bol jedným z dôvodov, prečo som sa na festival tak veľmi tešila. Keď som objavila jeho tvorbu, skladba „The River of Time Flows Through Me“ otvorila môj hudobný priestor o rozmer, o ktorom som ani netušila, že ho v sebe mám. Otvorila môj obzor a zároveň ma svojím vnútorným ohňom a čírosťou ešte viac priblížila k sebe samej.
Som rada, že túto skladbu hrali naživo a mala živý, energický drive. Jeho ďalšia tvorba si tento status a obľubu u mňa nielen uchovala, ale ešte viac podporila.
Túžila som Blackbraid vidieť a počuť naživo a konečne sa mi to podarilo. Na pódiu nepôsobil ako niekto, kto si prišiel iba „odohrať“ svoj set. Dal do toho svoju iskru, nespútanosť, autentickosť a divokosť.
Jeho hudba vo mne vyvolávala pocit, akoby som sa na chvíľu ocitla niekde ďaleko od festivalového areálu – uprostred prírody, medzi lesmi, horami a príbehmi pôvodných obyvateľov Ameriky. Tvorba Blackbraid spája atmosférický black metal s prvkami domorodej kultúry a práve táto kombinácia vytvára veľmi špecifický svet.
Jeho albumy a celá jeho tvorba sú pre mňa, keď ich počúvam, skoro niečo ako iniciačný rituál. Má to nielen úderné riffy, ale aj hĺbku, ktorá má transformačný potenciál.
Blackbraid však nebol len o tom, čo sa odohrávalo na pódiu. Stačilo sa pozrieť okolo seba alebo aj dole a človek mohol zachytiť množstvo príbehov, ktoré sa odohrávali priamo v publiku.
Vidieť túto hudbu naživo bolo pre mňa o to silnejšie, že som si ju dlho želala zažiť práve v koncertnom podaní. A Brutal Assault jej dal presne to prostredie, ktoré si zaslúžila – staré pevnostné múry, temnú atmosféru a dav ľudí, ktorí prišli prežiť hudbu naplno.
Pevnosť, ktorá žije hudbou
Samotný areál Josefova je kapitola sama osebe. Brutal Assault sa odohráva v priestore, ktorý nepôsobí ako klasický festivalový areál. Kamenné múry, chodby, zákutia a historická architektúra vytvárajú kulisu, v ktorej metal znie ešte intenzívnejšie.
Človek sa tu nepresúva iba medzi pódiami. Neustále objavuje nové zákutia, stretáva ľudí a necháva sa viesť zvukom, ktorý sa ozýva z rôznych častí pevnosti. Práve toto spojenie hudby a priestoru bolo jednou z vecí, ktoré na mňa zapôsobili najviac.
A potom prišiel koncert kapely, na ktorú som sa tešila.
Septicflesh – návrat gréckych bohov
Septicflesh patria medzi moje obľúbené kapely a už som ich mala možnosť vidieť naživo v košickom Collosseu. Už vtedy boli pre mňa naozaj epickí. Napriek tomu som bola zvedavá, ako ich koncert vyznie na veľkom festivale.
Odpoveď prišla hneď po prvých tónoch – epickosť zostala, no festivalový priestor jej dal ešte väčší rozmer.
Septicflesh si so sebou priniesli svoj vlastný, istým spôsobom tajomný svet. Svet gréckej mytológie, temnoty, monumentálnych orchestrácií a príbehov, ktoré pôsobia, akoby vystúpili priamo z dávnych legiend. Ich hudba má v sebe niečo filmové a majestátne, no naživo sa k tomu pridáva ešte jeden dôležitý prvok – samotní členovia kapely a ich kontakt s publikom.
Komunikovali s ľuďmi, vtiahli nás do koncertu a nedávali nám pocit, že medzi pódiom a davom existuje nejaká neprekročiteľná hranica.
A tak sa pred nami postupne otváral vlastný svet Septicflesh. Nie doslovná učebnica gréckej mytológie, ale ich osobité spracovanie dávnych bohov, príbehov a symbolov. Ťažké gitarové riffy, mohutné bicie, orchestrálne aranžmány a temná atmosféra vytvárali pocit, že sledujeme niečo väčšie než obyčajný metalový koncert.
Atmosféru dotváralo taktiež neoddeliteľné vizuálne umenie, ktoré Septicflesh prenášajú aj na obaly svojich albumov a do videoklipov.
Setlist pozostával aj z mojich obľúbených skladieb, ako napríklad „The Vampire from Nazareth“ alebo „Coming Storm“, no bolo ich viac. Spevák sa sviežo pýta publika: „Ste unavení, moji priatelia?“ a pridáva ďalšiu skladbu – „Martyr“.
Keď som ich videla prvýkrát v Collosseu, hovorila som si, že to bol zážitok, na ktorý sa len tak nezabúda. Brutal Assault ma presvedčil, že Septicflesh dokážu svoje vystúpenie posunúť ešte ďalej. Tentoraz to nebol iba koncert obľúbenej kapely. Bol to zážitok.
A možno práve o tom je festival.
Nie je to len o tom, koľko kapiel človek stihne vidieť. Je to o chvíľach, na ktoré si spomenie aj po tom, čo sa posledné tóny rozplynú medzi múrmi pevnosti. O kapelách, ktoré si si dlho želal vidieť a konečne ich uvidíš. O koncertoch, pri ktorých zabudneš na čas. O ľuďoch, ktorí spolu s tebou kričia, spievajú a nechávajú sa unášať rovnakou hudbou.
Brutal Assault mi ukázal, že Josefov nie je počas festivalu iba historickou pevnosťou. Na pár dní sa zmení na živý organizmus, v ktorom sa stretáva hudba, história, ľudia a atmosféra, ktorú je ťažké preniesť kamkoľvek inam.
A ja som si z neho odniesla presne to, po čo som prišla – hudobný zážitok, ktorý vo mne zostane ešte dlho ako aura, ktorá ma obklopila.
Keď sa z davu stane more
Z diaľky som si už predtým všimla vyvýšené miesto, na ktoré sa dalo vystúpiť po schodoch. Odtiaľ sa otváral úplne iný pohľad na festival – nielen na pódium, ale aj na ľudí pod ním. A práve podvečer, keď sa začalo stmievať, som na veľkoplošnej obrazovke zbadala známu tvár.
Ice-T.
Známy rapper, herec a frontman kapely Body Count.
V tej chvíli som neváhala a vybehla po schodoch hore. Chcela som sa na vystúpenie pozrieť trochu z odstupu a zároveň zachytiť to, čo z úrovne pódia človek nevidí – celý dav pod sebou.
Práve vystupovali Body Count feat. Ice-T a pohľad z výšky bol úplne iný. Pod pódiom sa rozprestieral obrovský dav fanúšikov, ktorý reagoval na každý pohyb a každý tón. Zhora bolo krásne vidieť tú masu ľudí ako jeden živý organizmus – tisíce hláv, zdvihnuté ruky, pohybujúce sa telá a svetlá, ktoré sa postupne začínali strácať v nastupujúcom súmraku.
Na chvíľu som prestala sledovať iba pódium. Sledovala som publikum.
A práve vtedy mi došlo, akú obrovskú silu môže mať živá hudba. Jeden človek na pódiu, tisíce ľudí pod ním a medzi nimi energia, ktorú nevie vytvoriť žiadna nahrávka ani obrazovka.
Z tohto miesta som mala pocit, že konečne vidím festival trochu inak. Nie ako sériu jednotlivých koncertov, ale ako jeden veľký pulzujúci celok.
Brutal Assault. Miesto, kde sa vedľa seba stretnú staré pevnostné múry, tisíce metalových fanúšikov, hudba z rôznych kútov sveta a obrazy, ktoré by človek inde len tak nečakal.
Na úplný záver prvého dňa som ešte narazila na tento obraz. Zahalená postava s lampou a baran, mlčky stojaci medzi múrmi Josefova. Neviem, aký príbeh tento motív ukrýva, no zaujal ma. Možno aj preto, že Baran je moje znamenie. A tak som si z prvého dňa v Josefove odniesla aj jeden celkom osobný symbol.
A tým sa môj prvý deň v Josefove pomaly končil.
Prečítajte si aj report z druhého a tretieho dňa Brutal Assaultu 2026.
Autor a foto: Zuzana Mitra
