Opäť je tu čas Pohody. Intímny zážitok medzi tridsiatimi tisícmi ľudí. Kedy sa lusknutím prstov všetky pravidlá zmenia a na necelé štyri dni sme naozaj v pohode. Tvrdenie, ktorému neveria ľudia, ktorí Pohodu nenavštívili. Tej chémii nerozumejú ani ľudia, ktorí sem chodia pravidelne. Ale jednoducho všetko sa mení už tým vzrušením na odbočke na Chocholnú, ktorú už desiatykrát prepasieme.
To juhuuuu, ktoré vyletí z úst, keď pneumatiky prejdú zo štrku príjazdovej cesty na hladučký betón letiska. Prvý nádych trenčianskeho vzduchu a pocit “feels like HOME again”. Teraz sa všetko smie. Teraz sme na Pohode. Dovolené je všetko príjemné a milé. Teraz sa ľúbime. Všetci sme kamoši. Keď chceš pomôcť každému. Keď niekomu vypadne mobil alebo kľúče, určite sa k nemu vrátia. Alebo vezmeš tú malú kočku na ramená, aby lepšie videla. Pustíš pred seba mamičku s dieťaťom. Usmievaš sa, nasávaš tie nekonečné farby.
Fotku z Pohody z ktoréhokoľvek uhla spoznám na sto honov. Je absolútne jedno, kto má vystúpiť na budúci rok, lebo si hneď utekám kúpiť lístok. Aj tak si tu vždy nájdem nové kapely, či už z Afriky, Balkánu alebo Južnej Ameriky, ktoré sa stanú mojimi obľúbenými. Je úžasné spoznať niečo, na čo by som inak nenarazila. Nechodím sem na veľké mená, aj keď niekoľko hudobných snov mi Pohoda už splnila.
Ak by Pohoda už nebola, prídem na trenčianske letisko aj tak. Aspoň sa nadýchnuť pohody. Každým rokom usilovnejšie mi okolie hovorí, že už som stará na festival. Lenže ja som tu strávila polovicu svojho života, 16 rokov. Ako sa Pohoda blíži, cítim ten pocit, ktorý nič nenahradí. Milujem každú jednu súčasť Pohody. S kamoškou a kolegyňou nástojčivo so zasnenou iskrou v pohľade presviedčame ostatných kolegov o tom, že Pohoda je výnimočná. Že nejde o len taký hocijaký festival. Že sa nedá porovnať. Že je OK sem ísť s malými deťmi alebo starými rodičmi. Že Mišo Kaščák vysoko prekračuje hygienické limity.
Týždeň vopred si obhrýzam nechty nad meniacou sa predpoveďou počasia a preškrtávam raz opaľovací krém, potom topánky do dažďa a aj tak si vezmem všetko. Zoznam vecí na Pohodu ovládam naspamäť zhora dolu aj naopak. Musím byť vždy a na všetko pripravená. Za tých 16 rokov to mám dokonale zmáknuté. Dokonca som sem utekala aj v deň svojich promócií, kedy som zo spoločenských šiat vhupla rovnými nohami do festivalového. Pohoda mi dala veľa. Je neoddeliteľnou súčasťou môjho života. Bez nej by nebol kompletný.
Nosím si ju hlboko vtetovanú do srdca, ako aj nášho kamaráta Milana, s ktorým sa mi Pohoda spája, aj keď odišiel už v roku 2001. A tak vo štvrtok nasadím všetky pásky na ruku, chytím môj farebný program na štvorčekovom papieri a oddám sa tomu pohodovému pocitu. Aj keby traktory padali.
Ďakujem Pohode, ďakujem Miškovi!
Foto a text: Martina Jarolínová