Na Pohode 2018 vystúpila výnimočná alžírska formácia El Gusto. Ono sa to možno nezdá, pretože u nás ich pozná málokto. Ale ich príbeh je veľmi silný. Aj show sa začala slovami, že tento festival je jediné miesto na svete, kde sa môžu postaviť na jedno pódium Židia a moslimovia. Členovia kapely boli historickými okolnosťami oddelení od seba už v 60-tych rokoch a až po 45 rokoch sa znovu spojili. Dokonca ani teraz sa nemôžu stretávať, pretože im navzájom neudelia víza. Vidia sa tak len na festivaloch v krajinách, ako je tá naša. Dnes už majú pôvodní členovia vyše 80 a 90 rokov a ich príbeh je dojímavý. Vychovávajú ďalšiu generáciu hudobníkov v tradičnom štýle Chaâbi. Ten pochádza z Andalúzie, ale hráva sa po celom svete, aj v Izraeli, Alžírsku, inšpiroval sa arabskými vplyvmi. Sledovať starých pánov, ako im pri potlesku žiaria oči ako satisfakcia za dlhé obdobie, kedy im politika odtrhla zo života to najdôležitejšie, je veľmi silný zážitok. Porozprávali sme sa s režisérkou filmu El gusto Safinez Bousbia, ktorá s kapelou tvorí hudbu.
Vitaj na Slovensku, na festivale Pohoda. Tešíme sa, že ste mohli prísť. Ako sa vám tu páči? Mali ste možnosť sa tu poprechádzať?
Nie, ale pred chvíľkou sme skúšali akustiku a tak sme tam vošli a trochu objavovali, čo všetko tu je. Ale bola som v úžase z toho, koľko ľudí sa tu nachádza a čim to tu žije. Skúška prebehla super, a boli tam ľudia odvšadiaľ, zvedaví, aká hudba sa bude hrať, pretože nie sú zvyknutí na taký žáner. Takže sa nás pýtali veľmi veľa otázok. Cítime sa tu veľmi dobre. Ale vedela som o tomto festivale už pred tým. Je celkom známy. Ako jeden z najväčších ekologických festivalov.
To je milé počuť.
A páči sa mi vaše logo.
Skupina El Gusto má veľmi silný príbeh. Čo sa stalo vtedy, keď ich revolúcia rozdelila?
Bolo to v roku 1954. Stalo sa, že prišla vojna o nezávislosť. Alžírsko bolo kolonizované Francúzskom, a v podstate bojovali, aby oslobodili svoju krajinu. Takže sa začala revolúcia, ktorá trvala od roku 1954 do 1962 a v tom čase… musíš chápať, čo sa dialo predtým. Koncom osemnásteho storočia, keď prišli Francúzi do Alžírska, tak tam žili židia a moslimovia úplne bez problémov. Kde prišli Francúzi koncom osemnásteho storočia, udelili štátne občianstvo všetkým židom. keď o 50 rokov neskôr nastala vojna o nezávislosť, židia mali francúzske pasy. Takže keď začala vojna, Alžírčania bojovali za slobodné Alžírsko, židia mali francúzske pasy, takže sa veci trochu skomplikovali. Väčšina židov bojovala za Alžírsko. No bolo to také zamotané, že ľudia sa zabíjali navzájom, z historického pohľadu to bolo veľmi divné. Takže výsledkom bolo, že pred 62., pred vojnou o nezávislosť, židia opustili Alžírsko, pretože sa tam veľa vraždilo. Zľakli sa a chceli, aby ich rodiny boli v bezpečí. Takže odišli. A v 62., keď skončila vojna, všetci títo ľudia prišli z jedného sídliska v Alžírsku. A tí, čo ostali, boli poprehadzovaní, takže navzájom stratili na seba kontakt. Tak sa to všetko udialo.
Čo vtedy cítili?
keď o tom hovoria, tak sú vždy veľmi smutní, pretože je to história, ktorá vybrala a nie oni. Oni za to len platia. Čo je vlastne prípad každého.
To je pravda. Toto je prvé a posledné turné?
Projekt sa začal v roku 2003, keď som stretla tvorcu zrkadiel. Takže som dala dohromady staršie generácie a začali sme chodiť na turné od 2007 do 2013, a kým sme chodili na turné a po tom, čo vyšli albumy a zbierali sa fanúšikovia, stretli sme veľa mladých ľudí okolo sveta. Musíš chápať, že táto hudba je pôvodom z Andalúzie, takže bola presunutá z Andalúzie do Alžírska, potom sa zase presunula z Alžírska do Francúzska, Izraelu, Kanady, tak sme začali premýšľať nad tým, že by sme zoskupili aj mladé generácie, keď sa nám to podarilo so staršími. Tí, čo hrajú takúto hudbu z celého sveta, pretože hudba je rovnaká, ale nepoznajú sa. A nevedia, že takáto hudba existuje v Izraeli a Kanade. V podstate som ich začala hľadať po jednotlivých krajinách. Veľa imigrantov z tejto kultúry išlo pravé do týchto 4 krajín. Našla som všetky tieto deti, ktoré hrali takúto hudbu a snažila som sa ich zjednotiť. Takže to je už 5 rokov, čo mladšia aj staršia generácia pracuje spoločne tak, aby staršia generácia mohla predať svoje poznatky a tá mladšia potom pokračovať s týmto dedičstvom. A to je tá myšlienka za tým. Akurát končime album medzi týmito hudobníkmi. Dokopy ich je 40, ktorí hrajú. No dnes uvidíte 20.
Takže tento projekt sa volá El gusto 2. A to bolo meno aj tej predošlej skupiny?
El gusto, pretože z tej starej generácie máme stále 4 členov. Pretože sú veľmi starí, vo svojich 80-tich, 90-tich rokoch, ale majú toľko energie. Takže oni prišli s nami, ale väčšina je mladšia. Je dôležité mať aj starších. Učia nás veľmi veľa vecí. A majú taký veľmi autentický spôsob hrania hudby.
Ako sa cítia medzi mladými ľuďmi?
Vtipné je, že keď sme začínali, tak boli veľmi nadšení touto myšlienkou. No keď prišli mladší, tak na nich boli príliš moderní. A vraveli, že oni takým štýlom nehrajú. A potom, veľmi pomaly sa spoznávali. Mladí členovia veľmi obdivovali tých starších, lebo videli ich videá na YouTube aj z čias, keď boli mladí. A myslím, že tí starší členovia boli veľmi šťastní, že to môžu predávať ďalej, a taktiež že ich tak zanietene počúvajú. A potom začali starší dávať rady mladším. A po tom, čo sa zblížili, sa mladší snažili zmodernizovať tú hudbu a potom s tým už boli aj starší v pohode. Pretože ich mali radi, tak sa snažili.
Hovorí sa, že sú ako rodina.
Teraz áno. Sme spolu už roky. Ale aj projekt s mladšou generáciou sa začal pred 5 rokmi. Ale celý tento samotný projekt sa začal pred 15 rokmi, ten prvý.
Si mladá, čiže si nepamätáš 50-te a 60-te roky…
Nebola som na svete, aj keď si prajem, aby som bola.
Dozvedela si sa, aké to bolo predtým? Aké boli časy, aká bola vtedy hudba?
No ja som pôvodom z Alžírska, ale nikdy som tam nebola. Takže pre mňa poznať tú krajinu cez týchto ľudí, históriu, bolo úplne super. Lebo je to najlepší spôsob, ako spoznať krajinu. Pretože teraz sa krajina zmenila. Tak ako všade. Ale spoznať týchto ľudí mi pomohlo milovať túto krajinu, túto hudbu, túto kultúru. Podali mi to. A teraz som tiež pod vplyvom epidémie tejto hudby. Chaâbihudby. Znamená to hudba ľudí. Je to skôr hudba pracujúcej triedy. Nebola to bohatá vrstva, ktorá počúvala tuto hudbu.
Hralo sa to na svadbách a oslavách?
Ešte stále sa to hrá na svadbách aj oslavách. V Alžírsku je to národná hudba, a v Izraeli tiež. Pretože je tam také veľké množstvo ľudí, takže majú veľa orchestrov, ktoré túto hudbu hrajú počas celého roka. Takže je to super.
Ako vytvárate hudbu?
Povedala by som, že pocitom. Pretože všetko je akoby vibrácia, respektíve vlna. A ak má vlna frekvenciu alebo pocit, tak tak je to aj pre mňa. Každá vlna tvorí nejaký dotyk alebo pocit. Je to emócia.
Čo vás inšpiruje?
To, čo inšpiruje mňa, je táto skupina, láska, ktorú majú a odvaha, ktorú ukazujú tvorbou tejto hudby. Politicky je to veľmi komplikované pre Alžírčanov hrať s ľuďmi z Izraela. A považujem ich za veľmi odvážnych, keď sa tomuto chcú venovať so všetkým, čo sa momentálne deje vo svete. Ľudia sa oddeľujú a stávajú sa viac rasistickými a fašistickými a oni idú proti všetkému. Je to veľmi odvážne. To je to, čo ma inšpiruje. Aj keby som chcela skončiť, nemôžem. Pretože títo ľudia naozaj veľa riskujú, aby toto mohli robiť. V mene hudby. Takže musím pokračovať.
Máš pocit, že toto je spôsob, ako znova spojiť ľudí, možno aj národy?
Neviem, či ja ich znova spájam, ale vidím, že oni sami majú tú túžbu. Pretože hovoria rovnakým hudobným jazykom a teraz, keď sa nájdu, respektíve znova stretnú, pretože väčšinou sa nevidia počas roka. A pretože Alžírčania nemôžu ísť do Izraela a ani naopak to nejde, ale keď sa stretnú na festivale, nevedia prestať hrať. Je to taká pekná výmena a vo vzduchu je cítiť túžbu hrať spolu. Pretože majú radi navzájom svoju hudbu. Majú radi to, ako sú naviazaní na tú hudbu. A všetci to zdieľajú. Takže cítim, že sú veľmi šťastní, že môžu hrať spoločne.
Tak to je veľmi silné a tiež som tým inšpirovaná. Neviem sa dočkať, až ich uvidím neskôr hrať. Užívajú si cestovanie?
Myslím, že áno. Akurát mi to hovoril aj jeden hudobník. Hovoril, že vždy, keď cestujeme, je to super, lebo je to nová skúsenosť, spoznávame nové kultúry. A aj pre hudobníkov si myslím, že je veľmi dôležité počúvať vlny ostatných. Pretože to pomáha aj s ich hraním. Čim viac počúvaš a stretávaš ľudí, tým lepším sa stávaš istým spôsobom. Myslím, že to platí aj pre ľudí, nielen pre hudbu. Čím viac človek spoznáva ľudí, tým menej sa ich bojí. Takže cestovanie je veľmi dôležité.
A ako si dostala nápad spraviť film El gusto?
Ja som ho nedostala. Bola som architektka, ktorá žila v Dubline. Išla som si kúpiť zrkadlo do predajne zrkadiel a zamilovala som sa do tvorcu zrkadiel, pretože je super človek. Uvidíš ho na pódiu. Má akordeón. A tento chlap je proste taký, keď ho stretneš, tak uvidíš. Má takú charizmu, že si ho zamiluješ. A v tom čase som mu len chcela pomôcť nájsť jeho priateľov. A jedna udalosť viedla k druhej. Rozprávaš sa s rôznymi ľuďmi, hovoria ti skvelé príbehy, a tak si pomyslíš, že by to malo byť zdieľané medzi ľuďmi a tak ďalej. Je to príbeh, ktorý budoval čas a mnoho ľudí. Každý pridal svoj kúsok a tak sa to stalo. A stále sa to deje.
Ďakujem veľmi pekne za veľmi inšpirujúci rozhovor. Veľmi rada váš príbeh posuniem ďalej našim čitateľom.
A úprimne, toto je najlepší festival, na ktorom sme mohli hrať. Pretože hlavnou myšlienkou festivalu je mier a láska a ľudia sa zjednocujú a so všetkým, čo sa deje teraz okolo nás vo svete, tak je super byť na takomto festivale. Pomáha to aj hudobníkom, ktorí vidia, že v tom nie sú sami.
Aj ja milujem tento festival. Toto je 20. rok, kedy tu som.
Vau. Dvadsiaty? Prečo to miluješ?
Kvôli všetkým veciam, ktoré si spomenula. Milujem slobodu, jednotu a je to veľmi pohodové.
Takéto miesta dokazujú, že keď ľudia milujú, tak veci idú dobre. Vďaka.
Autor a foto: Martina Jarolínová
