Bratislavský koncertný život sa za posledné roky pomerne výrazne posunul k lepším zajtrajškom. Ešte relatívne nedávno bol náročnejší poslucháč naprieč hudobnými žánrami do veľkej miery zvyknutý na to, že prominentnejší umelci vo väčšine prípadov vystúpili v Prahe či Viedni a na tuzemskú metropolu sa jednoducho nedostalo.
Aj v najtemnejších porevolučných dobách tu boli, pochopiteľne, svetlé výnimky ako napríklad legendárny koncert rockovej skupiny Faith No More v bratislavskom amfiteátri v ére mečiarovského kultúrneho vyprahnutia. Tak či onak tu však v ovzduší dlho prevládala istá pachuť z nezaujímavosti a pocitu všednosti celkového kultúrneho diania. Je veľmi potešiteľné, že tento dlhodobo neutešený status quo sa zmenil a za posledných 10 rokov PartySlavu neobišli turné takých zvučných mien ako Chemical Brothers, Underworld, Jay Z či Brodinski. O to smutnejšie je potom konštatovanie, že renomovaných umelcov sme sa síce dočkali, ale priebeh a celkový dojem z ich vystúpenia môže byť do veľkej miery zhatený takou banalitou, akou je absolútne nezvládnutý zvuk, ktorý hraničí s audiofilným terorizmom.
Svedkami podobnej poloradostnej udalosti sme mohli byť v pondelok 3. 4. v hudobnom Ateliéri Babylon, kde sa uskutočnil koncert speváka, producenta, no najmä fenomenálneho basgitarového interpreta Stephena Brunera, známejšieho pod menom Thundercat, ktorý sem prišiel predstaviť svoj v poradí tretí album Drunk. O tom, že tento umelec, ktorý bol minulý rok ocenený soškou Grammy za najlepšiu rapovovú spoluprácu, podal rovnako ako jeho živelný bubeník Justin Brown obdivuhodný výkon, nemôže byt vôbec sporu.
Ich komplikovaná symfónia basovej gitary s bicími by za normálnych okolnosti vyrážala bezpochyby dych. Babylonom však do veľkej miery otriasala ťažko opísateľná kakofónia prenikavých, vibrujúcich a miestami dokonca bolestivých rezonancií, ktorá nielenže skresľovala celkovú hudobnú podobu, ale miestami sa dokonca prehlušovala a stávala nezreteľnou. Časom sa situácia síce mierne upravila, avšak i tak je minimálne nemilé, keď si namiesto vychutnávania nespútaných groovových čísel skôr hľadáte priestor v sále, kde vás to bude za uši “ťahať” čo najmenej.
V mojom prípade sa takýmto útočiskom stala vstupná chodba, kde sa počas krátkej chvíle zhromaždil pomerne slušný hlúčik ľudí. O tom, že tento technický detail nebol až taký zanedbateľný, svedčí aj skutočnosť, že samotný Thundercat sa počas vystúpenia takisto vyjadril, že sa vôbec nepočuje. I keď nasadenie a zanietenie oboch účinkujúcich bolo nespochybniteľné a odozva publika nebola zanedbateľná, myslím si, že domovský label Brainfeeder, ktorý je so svojím katalógom do veľkej miery vyhlásený špičkovým produkčným zázemím, by si zaslúžil pozornejší prístup zo strany zvukárov. O deň neskôr vystúpil Thundercat vo viedenskom klube Porgy & Bess. I keď som sa tohto koncertu nezúčastnil, niečo mi hovorí, že podobné patálie ako v Bratislave sa tentokrát nevyskytli.
Text: Juraj Šťastný Foto: Richard Lutzbauer
