Tretí deň Pohody privítal návštevníkov slnečným počasím a nabitým programom.
Sobotný program otvárala na hlavnom pódiu Luhanská filharmónia. Nádhernému vystúpeniu, kde predstavili ukrajinské skladby, predchádzal emotívny príhovor. Michal Kaščák pozval na pódium promotéra festivalu Atlas Weekend Vlada Jaremčuka, spolu s bojovníčkou Stasik a šéfom filharmónie Igorom Šapovalovom. Vlad organizuje spriatelený festival v tom istom čase, ako sa koná Pohoda a nikdy si nemyslel, že ju bude môcť navštíviť. Podarilo sa to bohužiaľ za takýchto okolností.
“Na internete vidíme fotky vojakov, zbombardovaných miest a mŕtvych detí. Chcem ale, aby ste poznali našu kultúru a našu prírodu. Vojna sa raz skončí,” s veľkými emóciami sa prihovárala Stasik, ktorá neskôr vystúpila na svojom koncerte. Nikdy nechcela byť speváčka, ale mala potrebu povedať svojim krajanom dôležitý odkaz. “Žite najlepší život, aký môžete. Hudobníci z filharmónie sa už dvakrát pre vojnu sťahovali, ale vždy si zobrali našu hudbu so sebou a v sebe. To si nesmierne vážim.” A Igor sa pridal: “Ďakujeme vám za vašu pomoc a podporu a prosíme vás, neprestávajte.” Michal dodal: “Som vďačný, že môžeme mať festival a že ho otvára Luhanská filharmónia. Dúfam, že Vlad budúci rok nepríde a bude robiť svoj festival v slobodnej Ukrajine.” Vystúpenie Luhanskej filharmónie sprevádza projekcia diel ukrajinských umelcov, ktorí takto spracovali tému vojny.
Na Orange stagei a v SLSP Aréne boli na výber dvaja slovenskí obľúbenci – Chiki Liki Tu-a a Boy Wonder. Na hlavnom stagei sa spomínalo na maestra Milana Lasicu v dvoch jeho hudobných projektoch. Zazneli skladby z albumu Bolo nás jedenásť a zoskupenia Bratislava Hot Serenaders, kde pôsobil až do samého záveru. Onedlho si budeme pripomínať prvé výročie.
V stánku Mier Ukrajine som neplánovane ostala na takmer súkromnej debatke s ukrajinskou odídenkyňou Júliou. Rozprávala svoj vojnový príbeh, o svojej ceste, živote na Slovensku a plánoch do budúcnosti. Slzy sa nám zadržať nepodarilo a skončili sme v objatí vo vzájomnej vďačnosti.
V preplnenom Europa stagei mala debatu prezidentka SR Zuzana Čaputová o svojom trojročnom pôsobení. Nakoniec zanechala odkaz pre všetky dievčatá a ženy: “Nevzdávajte sa svojho sna. Nebude to ľahké, ale je to dôležité pre váš príbeh a pre všetky ženy a dievčatá, ktoré prídu po vás. Máme na viac.” Z areálu festivalu však neodišla, prechádzala sa po ňom ešte dlho (dokonca sa bicyklovala), navštívila stánky neziskových organizácií, aj traktor ukrajinských hrdinov v stánku Mier Ukrajine a neúnavne rozdávala úsmevy, fotila a rozprávala sa s ľuďmi. “Chýbala mi Pohoda! Rada hovorím o tom, že stretnutia s ľuďmi mi dobíjajú baterky a pre tento festival to platí mimoriadne,” vyznala sa pani prezidentka na sociálnych sieťach. Od organizátora dostala symbol Pohody – slnečnicu.
Na Orange stagei nás očarili Fulu Miziki z Demokratickej republiky Kongo. Skalným návštevníkom Pohody ich nebolo treba predstavovať, najmä tým, čo sledovali Pohoda in the Air alebo boli na Pohoda on the Ground. Konžania sa predstavili chytľavou rytmickou hudbou, strhujúcimi tancami, nápaditými kostýmami (tentokrát boli lesklé a futuristické), ale najmä svojimi hudobnými nástrojmi vyrobenými z odpadu. “Konžskí bratia Vrbovských víťazov,” nazval ich Braňuško Jobus a zahral si s nimi jednu skladbu. Ich vystúpeniu svedčalo veľké pódium a roztancovaní diváci, prúdila medzi nami veľká energia a páčili sa mi ešte viac ako na malom pandemickom ročníku. Zaujímavosťou je, že im z mníchovského letiska nedorazili dva kufre s nástrojmi a tak celú predchádzajúcu noc hudobníci zostrojovali nové nástroje z toho, čo letisko ponúklo. Rozhovor s nimi si môžete prečítať tu.
Urpiner stage mala na starosti mladá talentovaná pesničkárka Snail Mail a v stane Europa stage ľudí dojala Stasik. Nízke slnko sa skvele hodilo k tanečno-jazzovej pohodičke z Británie afrického pôvodu Kokoroko. Znela by dobre v klube, ale aj na veľkom pódiu. “Beautiful vibe, so relaxing,” vystihla moje pocity speváčka a trumpetistka. Ak som si dobre všimla, na Pohodu prišli z ôsmich hudobníkov šiesti. Piateho augusta vyjde ich debutový album Could We Be More, z ktorého singel Something’s Going On si zaspievali spolu so slovenským publikom.
Nasledoval výber britských Pigs Pigs Pigs Pigs Pigs Pigs Pigs, kto mal chuť na metalovú smršť, alebo jemná pohodička s gitarou talentovanej Lianne la Havas s krásnym hlasom, ktorú už diváci Pohody poznajú.
Nad letiskom sa zastrájala búrka, ktorá sa nám nakoniec vyhla a tak sme si mohli na pozadí tmavnúcej oblohy vychutnať najväčšiu klasiku Pohody – Bez ladu a skladu. Diváci odspievali každé jedno slovo spolu s Miškom Kaščákom a celý svet bol plný Pohody, zase raz. Koncert BLAS na Pohode po prvýkrát odbubnoval Rišo Rybníček. Ako hosť sa predstavil Laco Lučenič. Koncert ubehol veľmi rýchlo. Bol o čosi kratší, lebo tu sa našlo perfektné miesto na už tradičnú predstavovačku a ďakovačku. Neprestanem obdivovať, ako si sem Mišo zavolá päťdesiat svojich kolegov a každého predstaví po mene. I keď tento rok sa smial, že už to ide horšie, lebo oslávil päťdesiatku. Úžasná energia vďačnosti medzi návštevníkmi a organizátormi je taká vzácna a intímna vec aj v takomto veľkom meradle. Všetci vieme, že to nie je samozrejmosť a nasávame tú emóciu.
Black Pumas, ktorí nemohli vystúpiť, nahradili na Urpiner stagei Confidence Man z Austrálie. Zážitok mali aj fotografi, ktorých si zavolali na pódium a ľudí bavila najmä ich fyzická show.
Na Orangei to rozbalili britskí Black Midi. Neskutočný zaberák na mozog, ktorý ma veľmi bavil. Predstavila som si fiktívny rozhovor: “Ozaj, čo hráte?” Black Midi: “Áno.” Jednoducho, všetko. Počas jednej skladby prejdú od rock’n’rollu po noise, od jazzu po metal. Striedajú emócie, štýly, historické obdobia, rýchlosti… A to všetko s britským šarmom. Nestihnete sa nudiť.
“Sníva sa mi toto,” úprimne sa smeje a teší Pišta Kráľovič alias FVLCRVM. O polnoci na hlavnom stagei zabavil početné publikum svojím elektronickým setom rôznych klubových žánrov s prvkami 90-tych rokov a prepracovanou vizuálnou a svetelnou show. Na pódium si pozval niekoľko hostí a hold vzdal napríklad aj kapele Prodigy. Pištova show pôsobila naozaj svetovo.
Po jednej už čakal plný Nay tanečný dom na jedno z našich najlepších hudobných spojení – Polemic a Medial Banana. Množstvo tešiacich sa fanúšikov predznamenávalo výborný koncertný zážitok. Okrem známych vecí predstavili aj novinku Niečo nové od Medial Banana a Štramák od Polemicu. V polovici vystúpenia Bejzo nešťastne spadol z pódia a skončil v trenčianskej nemocnici. Už má za sebou aj operáciu a ďakuje personálu za skvelú starostlivosť. Trval na tom, že kapely majú koncert dohrať a publikum mu posiela veľa pozitívnej energie.
Keď som poslednýkrát kráčala po areáli, neubránila som sa dojatiu. Pohoda tu bola vždy a bola istotou, ale aj tá je krehká, čo nám ukázali posledné dva roky. Som nesmierne vďačná a hrdá na to, čo sa podarilo za tých 25 rokov vybudovať.
Napriek niekoľkým ťažkostiam sa oslava 25. výročia Pohody vydarila a s novou energiou môžeme ísť do ďalšej štvrťstoročnice. “Zase som bola vďaka vám tri dni ešte trochu viac a inak šťastná,” píše z duše mnohým návštevníkom Maťa.
“Pohoda pre mňa znamená práve pohodu, stretávanie ľudí, poznávanie nových kapiel, ochutnávanie nových jedál…” vyratúva 21-násobný návštevník Pohody Miro. Zúčastnil sa aj minuloročnej Pohoda on the Ground, za ktorú bol po vynechanom ročníku 2020 vďačný, ale neskutočne sa tešil na plnoformátovú Pohodu 2022.
“Pohoda je za tých dvadsať rokov, čo sme boli prvýkrát, jednoznačne luxusnejšia. Je tu viac sprievodného aj doobedného programu, veľký výber jedál a podobne,” spomínajú manželia Katka a Radik. Pokoj, láska, pohoda – sú synonymá, ktoré im k Pohode pasujú.
Tata nebola na Pohode 12 rokov, a preto môže porovnávať: “Mám pocit, že je to tu väčšie. Je tu väčší výber jedál, programu, všelijaké interaktívne aktivity. Ale tú atmosféru, tú pohodu a hudbu, kvôli ktorej asi každý prišiel, to má stále. Nič z toho sa nestratilo, takže je to skvelé.”
Autor: Martina Jarolínová Foto: Richard Lutzbauer