Festival Pohoda sebe aj fanúšikom k svojmu 30. ročníku dopriala obrovský darček. Pridala jeden extra deň, rozšírila kapacity a pozvanie prijal dlhoočakávaný gratulant – legendy The Cure! V stredu vystúpili po prvýkrát na Slovensku a ich koncert videlo asi 25 tisíc fanúšikov.
Keď som sa v stredu ráno zobudil, obloha nad Trenčínom nevyzerala práve najoptimistickejšie. Mraky viseli nízko a chvíľami to pôsobilo, akoby sa počasie ešte nevedelo rozhodnúť, či návštevníkov jubilejného 30. ročníka Pohody privíta slnkom alebo dažďom. Napokon sa však stalo presne to, čo si želal asi každý človek smerujúci na trenčianske letisko. Popoludní sa obloha otvorila, slnko začalo prehrievať areál a festival sa postupne zaplnil energiou tisícok ľudí z rôznych kútov sveta.
Pre mňa to bola úplne prvá návšteva Pohody, a práve o to vzácnejšia nakoľko šlo o 30. narodeniny festivalu.
Priznám sa, že som o festivale počul množstvo príbehov. O jeho jedinečnej atmosfére, o tolerantných ľuďoch, o hudobných objavoch aj o tom, že Pohoda je niečo viac než len séria koncertov. Až keď som však prešiel vstupnými bránami, som začal chápať, čo tým všetci mysleli.
Prvé, čo ma zasiahlo, boli hrejivé slnečné lúče po nie práve ideálnom ráne. Druhé boli úsmevy ľudí okolo mňa. Niektorých som pritom vôbec nevidel prvýkrát. Už vo vlaku do Trenčína vznikali spontánne rozhovory medzi ľuďmi, ktorí sa dovtedy nepoznali, no spájala ich rovnaká destinácia a rovnaké očakávania. V areáli festivalu tieto rozhovory prirodzene pokračovali, akoby sme sa všetci poznali oveľa dlhšie.
Pohoda ma od prvých minút pohltila svojou pestrosťou. Stánky s jedlom z rôznych krajín, vône miešajúce sa vo vzduchu, diskusie, oddychové zóny, skupinky priateľov rozložené v tráve a nekonečný ruch, ktorý však nepôsobil chaoticky. Naopak. Všetko akoby fungovalo v prirodzenom rytme.
Nad jednou témou sa však počas celého dňa vznášalo zvláštne vzrušenie – The Cure
Legendárna britská kapela bola dôvodom, prečo mnohí návštevníci absolvovali stovky, niekedy aj tisíce kilometrov. Čím viac sa blížil večer, tým viac bolo cítiť, že nepôjde o obyčajný festivalový koncert.
Najlepšie to bolo vidieť priamo pod hlavným pódiom. Tam sa začali zhromažďovať fanúšikovia už od otvorenia brán o dvanástej hodine. Počas čakania som sa rozprával s ľuďmi z rôznych krajín Európy. Niektorí videli The Cure niekoľkokrát, iní cestovali na Slovensko prvýkrát v živote. Všetkých však spájala rovnaká vášeň.
Dokonca som tu stretol staršiu generáciu fanúšikov z Egypta, Kanady aj Palestíny. Predstavte si, akí boli nesmierne šťastní, že po prvýkrát uvideli svoje idoly. Precestovali za nimi obrovskú diaľku. Milo ma prekvapila aj nová generácia mladých fanúšikov. Z hudby The Cure sa tešili a viacerí tomu prispôsobili aj svoj make-up.
Práve tam a vtedy som si uvedomil jednu z najkrajších vecí na festivaloch. Hudba dokáže vytvárať spojenia medzi úplne neznámymi ľuďmi. Nezáležalo na tom, odkiaľ kto prišiel ani akým jazykom hovoril. Stačilo vysloviť názov kapely a rozhovor sa rozbehol sám.
Čakanie na hlavný program navyše vôbec nebolo nudné. The Cure si pre Pohodu vybrali tri predkapely, ktoré postupne pripravovali publikum na večerné vyvrcholenie.
Ako prví sa predstavili Íri Just Mustard, ktorí priniesli temnejšiu a celkom hypnotickú atmosféru. Nasledovali škótski The Twilight Sad, dlhoroční priatelia a koncertní partneri The Cure, ktorých melancholický zvuk dokonale zapadol do nálady očakávania. Spevák tejto kapely si naše publikum tak užíval, že som ani nepotreboval poznať ich pesničky a šiel som automaticky do rytmu.
Splnený sen
Najsilnejší dojem vo mne však zanechal slovenský interpret Denis Bango so svojím projektom Fvck Kvlt. Nebolo to len koncertné vystúpenie. Pôsobilo to ako osobná výpoveď človeka, ktorý sa nebojí hovoriť o vlastných démonoch ani o problémoch dnešného sveta. Jeho texty boli surové, emocionálne a miestami až bolestivo úprimné. Dotýkali sa tém, ktoré mnohí poznajú z vlastného života, ale len málokto o nich dokáže hovoriť tak otvorene.
Silný moment prišiel aj v skladbách reagujúcich na súčasné dianie vo svete. V časoch vojen, rastúcej polarizácie a novodobých autoritárskych tendencií zneli jeho odkazy mimoriadne aktuálne. Publikum ich prijímalo s pozornosťou, aká sa na festivaloch nevidí každý deň.
Popri silných textoch ma fascinovalo aj jeho hudobné prevedenie. Denis Bango ukázal, že nie je len výrazným textárom a interpretom, ale aj mimoriadne talentovaným hudobníkom. Jeho práca s klavírom dodávala skladbám ďalší rozmer a vytvárala momenty, pri ktorých celé publikum doslova stíchlo.
Keď sa deň pomaly preklápal do večera, mal som pocit, že som na Pohode strávil viac než len niekoľko hodín. Zažil som množstvo stretnutí, objavil nových interpretov a pochopil, prečo sa sem ľudia rok čo rok vracajú.
A hlavný koncert The Cure ešte len mal prísť…
Po emotívnom vystúpení Denisa Banga sa na chvíľu zdalo, akoby sa celý festival na okamih zastavil. Svetlá hlavného ESET Stage-u sa pomaly rozžiarili, obrovské obrazovky ožili a medzi tisíckami ľudí zavládlo zvláštne ticho. Bolo cítiť, že prichádza moment, na ktorý mnohí čakali celé mesiace. Niektorí dokonca od otvorenia festivalových brán o dvanástej hodine stáli v prvých radoch len preto, aby si legendárnych The Cure vychutnali z čo najväčšej blízkosti.
S pribúdajúcimi minútami sa dav menil na jeden živý organizmus. Ozýval sa potlesk, skandovanie a netrpezlivé povzbudzovanie, ktoré sa každou sekundou stupňovalo. Tep sa zrýchľoval nielen mne, ale doslova celému publiku. A presne o 21:30 sa to stalo – Robert Smith spolu s kapelou vyšiel na pódium a hlavný stage vyslovene explodoval eufóriou. V tej chvíli bolo úplne jedno, odkiaľ kto prišiel alebo akým jazykom hovorí. Desaťtisíce ľudí spojila hudba jednej z najväčších kapiel alternatívnej hudobnej histórie.
The Cure odohrali monumentálny, viac ako dvojhodinový koncert pozostávajúci z 28 skladieb. Setlist ponúkol prierez ich bohatou kariérou a nechýbali nesmrteľné klasiky ako Lullaby, Lovesong, Friday I’m in Love, A Forest či záverečná Boys Don’t Cry, ktoré spievalo publikum od prvého až po posledný tón. Fascinujúce bolo sledovať, ako si kapela aj po desaťročiach na scéne zachováva neuveriteľnú energiu, precíznosť a chuť hrať. Navyše ma príjemne prekvapilo, že The Cure nehrajú na každom koncerte identický setlist. Skladby pravidelne obmieňajú, čím robia každý koncert jedinečným a dávajú fanúšikom dôvod vracať sa na ich vystúpenia znova a znova. Pri pohľade na Roberta Smitha mi v hlave neustále znela jediná otázka – ako to vôbec tí naši „starí Cure“ ešte stále dokážu?
Jedným z najsilnejších momentov večera však nebola len samotná hudba. Obrovské LED obrazovky počas koncertu prinášali aj zábery z dronu, ktoré ukazovali celé festivalové letisko zaplnené davom fanúšikov. Pohľad na nekonečné more ľudí, ktorí spoločne spievali každý refrén pod nočnou oblohou, vo mne opakovane vyvolával zimomriavky. Práve vtedy som si naplno uvedomil, prečo sa o Pohode hovorí ako o jednom z najvýnimočnejších festivalov v Európe. Nebol to len koncert. Bol to spoločný zážitok tisícok ľudí, ktorí prišli z rôznych kútov sveta prežiť jeden neopakovateľný večer.
Keď zazneli posledné tóny ikonickej skladby Boys Don’t Cry, kapela sa rozlúčila s publikom za neutíchajúceho potlesku. Hoci sme mali za sebou celý deň státia pod pódiom, čakania a kilometrov nachodených po festivalovom areáli, únava akoby na chvíľu prestala existovať. Zostali len emócie, úsmevy a pocit, že sme boli svedkami niečoho výnimočného.
Afterparty do skorých hodín
Tým sa však stredajší program ani zďaleka neskončil. Pohoda opäť ukázala, že žije až do skorých ranných hodín. O nočnú dávku energie sa postaral japonský DJ Hiroko Yamamura, ktorý svojím hypnotickým setom rozhýbal publikum do neskorých hodín. Následne prevzali štafetu energickí Bazzookas so svojou výbušnou kombináciou punku, disca a funku a festivalový deň uzavrel jeden z najúspešnejších slovenských DJ-ov Jimmy Pé. Po takomto hudobnom maratóne bolo jasné, že môj prvý deň na Pohode sa zapíše medzi koncertné zážitky, na ktoré sa jednoducho nezabúda.
Ak bol toto môj prvý deň na Pohode, potom som si nemohol priať lepší začiatok. Úprimne, včerajšie 30. výročie pohody vo mne zanechalo veľa nádherných spomienok a to nielen vďaka hudbe ale vďaka novým ľuďom, ktorých som spoznal, ktorých festival spojil. Práve týmto si u mňa festival Pohoda získal špeciálne miesto v mojom srdci.
Dnes sa začína štandardný trojdňový program Pohody 2026 na trenčianskom letisku. Headlinermi sú Gorillaz a môžete sa tešiť aj na Idles, Aldous Harding, Kalush Orchestra, Slobodnú Európu, Alinu Pash a mnohých ďalších. Viac na https://www.pohodafestival.sk/sk/timeline.
Prečítajte si aj článok Môj prvýkrát na Pohode: Malý sprievodca pre ľudí, ktorí ešte nevedia, čo ich čaká alebo Hudba bez hraníc: Ako Pohoda otvára Slovensku nové svety.
Autor: Filip Fellner