Bukahara je nemecká skupina, ktorej členovia majú pôvod v rôznych krajinách sveta. Ich miešanie štýlov ako pop, reggae, folk hip hop, gypsy jazz s arabskými a balkánskymi vplyvmi bolo očakávaným vystúpením na Pohode 2018. To však museli pre zranenie speváka zrušiť a tak sme sa ich dočkali až o rok neskôr. Veselá hudba s vážnymi textami roztancovala pohodové publikum na Orange stagei v skoré sobotné popoludnie. Spevák a gitarista Soufian Zoghlami, basák Ahmed Eid, huslista Daniel Avi Schneider a pozaunista a suzafonista Max von Einem. My sme veselých a srdečných hudobníkov pre Bombing vyspovedali v rozhovore za neustáleho smiechu.
Čaute chlapi, vitajte na Slovensku a na festivale Pohoda!
- Ahoj, kamoška naša!
Sme veľmi radi, že ste tu, pretože naposledy to nebolo možné.
- No, pre atletické problémy. 🙂 Športovanie vie byť nebezpečné. Už šport nerobíme. 🙂
Vaša show bola úžasná, dúfam, že ste si ju užili.
- Myslím, že ľudia boli úžasní. Naozaj od prvej skladby sa bláznili. Najkrajšie je, že to nie je publikum, pred ktorým si hral trebárs desať či tridsaťkrát. Možno počuli našu hudbu po prvýkrát a takmer od prvého tónu perfektne reagovali. To sme fakt vôbec nečakali.
- Boli sme veľmi príjemne prekvapení. Bolo asi pol tretej poobede a ľudia už boli zobudení a naladení.
- Nečakali sme to, ale budeme vedieť, čo sa stane nabudúce leto, keď sa sem opäť dostaneme.
Hráte spolu desať rokov. Plánujete nejakú oslavu?
- Máme výročie! Ale sme sa nezobrali. 🙂
- V apríli sme vydali live album s našimi najobľúbenejšími pesničkami za posledných desať rokov. Nespravili sme to špeciálne kvôli výročiu, ale môže to byť brané ako taká malá oslava.
- Ale stále sme mladí. 🙂 Aj keď dvadsať sme už mali.
Čo chcete povedať alebo priniesť ľuďom svojou hudbou? Vaše texty sú aj trochu politické, ovplyvňujete a učíte svojich mladých poslucháčov?
- Nie je to o učení, ale zdieľaní. Vytvorení priestoru, keď ľudia cítia, že sú so svojím myslením sami. Na koncertoch môžeme byť všetci spolu a môžeme pre tento svet niečo urobiť.
Vo svojich textoch hovoríte nie rasizmu a myslím, že je to dnes veľká téma.
- V skutočnosti by to nemala byť veľká téma. Každý jeden by sa mal postaviť proti rasizmu a zdvihnúť prostredník a povedať nasrať rasizmu. Takto by to malo byť na celom svete. A nielen v Európe.
Kto je vaše publikum?
- Všetci! Tešíme sa tomu, že máme veľmi zmiešané publikum. Na našich koncertoch uvidíš veľmi mladých ľudí a aj staršie generácie. Myslíme si, že v našej hudbe je pre každého niečo.
Vy sami pochádzate z rôznych kútov sveta. Máte radi mix kultúr a životných štýlov?
- Naše korene majú pôvod v rôznych krajinách, ale v skutočnosti sme všetci jednej kultúry. Ľudskej kultúry.
Ako si vyberáte pesničky, ktoré prerobíte? Mne sa páči váš cover skladby Čaje.
- Keď sme si vybrali, že budeme hrať Čaje, boli sme veľmi ovplyvnení balkánskou hudbou a tancom. Vybrali sme si kultúru, ktorá je nám blízka, ale nie úplne, aby sme sa z nej mohli niečo naučiť. Zároveň je taká medzinárodná, ľudia ju milujú, je rytmická a tanečná. Páčilo sa nám hrať niečo, čo nie je našou vlastnou kultúrou, ale je nám celkom blízka a prináša radosť všetkým.
- Táto skladba je výborným príkladom mixu medzi západnými a blízkovýchodnými hudobnými vplyvmi. A to nami rezonovalo.
Táto skladba je obľúbená aj na Slovensku.
- Slovensko je presne v strede, Stredná Európa.
Čo vás v hudbe ovplyvňuje a inšpiruje?
- Myslím, že nikto z nás nemá len jednu obľúbenú kapelu, hudobníka či štýl. Každý z nás má obdobie, kedy počúva niečo iné a to sa potom mení zase na niečo nové. Ak sa ti niečo zapáči a skladáš pesničku, automaticky niečo do nej vložíš.
- Je to založené aj na osobnej skúsenosti. Nielen hudbou, ale aj každodenným životom. Máme rôzne skúsenosti a vložíme ich do jedného hrnca Bukahary.
Bola hudba vždy vašou voľbou číslo jedna? Snívali ste ako deti o živote, aký teraz žijete?
- Strašne som chcel byť krotiteľom levov. Ale povedali mi, že sa dostatočne nebojím levov, že ma zožerú a mal by som robiť niečo pokojnejšie, ako napríklad hrať na husle.
- Chcel som byť brúsičom nožov a nožníc. Myslím, že už to remeslo vymrelo, ale v Nemecku chodili z domu do domu a ostrili nože. Ako dieťa som na nich pozeral a chcel som s nimi putovať po domoch. Prišlo mi to ako perfektné povolanie. A keď sa tak zamyslím, muzikant nie je od toho tak ďaleko.
Čo bolo tým momentom, keď ste si povedali: Wow, toto je niečo! Teraz moja hudba dokáže niekoho ovplyvniť.
- Myslím, že to sme ešte nezažili, nie?
- Niekoľko rokov dozadu, keď sme mali naplánovaných niekoľko koncertov a práve som sa oženil, prišiel za mnou chalan a ukázal mi rameno, kde mal vytetovaných pár riadkov našej skladby. To bol moment, keď som si povedal, že by sme to mali brať naozaj vážne.
- A tiež keď hráš a vidíš rôznych ľudí spievať tvoje pesničky od srdca, je to veľmi jedinečné. Alebo dostávame mejly od ľudí, ktorí hovoria, že mali veľmi ťažké obdobie a teraz sú na cestách. A k tomu ich inšpirovala práve naša jedna pesnička.
- Najprv sme si mysleli, že je to len zábava a že to nie je pre nikoho dôležité, ale potom sme mali tieto skúsenosti, že to ľudia berú vážne a má to dosah na ich životy.
- Poznáme aj nejaké rodiny, dvojice, ktoré sa stretli na našich koncertoch. Snažia sa nás aj pozvať na svadbu, aby sme im zahrali, ale zatiaľ to nevyšlo, no je to úžasné. Púšťajú našu hudbu svojim deťom a tie tiež chodia na naše koncerty. Je to krásne.
Čo radi robíte vo voľnom čase okrem hudby?
- Každý z nás je odlišný. Jeden rád cestuje, druhý športuje, ďalší rád číta. Párty, drinky…
Radi cestujete v rámci svojej práce?
- Nie! 🙂
- To sa mení…
- Veľmi záleží od toho, kam ideš, aké sú okolnosti… Ale ísť niekam, spoznať nové kultúry, stretnúť nových ľudí, to všetko môže byť veľmi obohacujúce. Ale niekedy si neustále na cestách a to ťa unaví. Ale je to súčasťou toho všetkého, že? Takže sa stretávaš, učíš sa, ale niekedy chceš byť doma. A doma je všade.
- Byť na nových miestach je skvelé, ale ten čas medzi odchodom a príchodom je niekedy stresujúci.
Ďakujem za rozhovor, nech sa vám darí.
- Ďakujeme!
Autor: Martina Jarolínová
Foto: Richard Lutzbauer
