19. ročník Pohody sa podľa môjho pocitu niesol v znamení vyrovnaného lineupu bez množstva hektických momentov, kedy si človek nevie vybrať, kam skôr skočiť. Preto sa mi veľmi dobre vyberal program. Na druhú stranu mi chýbalo viac world music, na ktorú sa vždy na Pohode teším.
Príchod sme mali úplne príjemný len s krátkym čakaním na parkovanie. Moja Pohoda začala na Bažant stagei obligátnou Parou. Publikum sa skvelo bavilo, ruky “rozpažovalo” a spievalo všetky pesničky. Lasky si zatancoval na pódiu aj s fanúšičkou a na niektoré pesničky si prizval aj Miška Kaščáka a Braňuška Jobusa. Milé, vidieť týchto troch Pohoďákov pokope na jednom pódiu. Vtedy je stred vesmíru tam, kde má byť a všetko je OK.
Štvrtkový program nevyžadoval toľko behania, pretože sa stačilo otočiť len smerom vzad. Oproti hlavnému pódiu sídlil dočasný Redbull Tour Bus stage. Zahrali tu Monikino Kino a o hodinku Tricot. Dovolím si ich dať do jednej vety, pretože sú publikom celkom obľúbení, ale mne takmer vôbec nerežú. No áno, tiež som si ich aspoň trochu vypočula, ale len kvôli tomu, že mali hudobno-programový monopol. 🙂
O to viac som sa tešila na jeden z vrcholov Pohody. Kotol pod Bez ladu a skladu vytváral tú správnu atmosféru a BLAS s nami zdieľali narodeninovú radosť. Zatiaľčo BLAS oslavovali 30 rokov, Para sa “dožíva” 20-tich. Prekrásna projekcia za kapelou dokresľovala tému a atmosféru skladieb Bez ladu a skladu, ktoré spievali fanúšikovia z plného hrdla a hudobníci mali dôvod na radostné úsmevy.
Nielen Miško Kaščák, ale veľa návštevníkov sa nevedelo dočkať veselého Španiela narodeného vo Francúzsku Manu Chao. Prišiel v rámci turné La Ventura s farebnou insitnou projekciou. Musím uznať, že priniesol úžasnú radostnú energiu a ľudí rozvibroval. Trošku mi bolo ľúto najznámejších hitov v koncertnom šate. Mohli sme si ich viac užiť, takto stratili šťavu. Rozumiem, že umelcovi sa nechce stále dokola hrať každý večer niekoľko rokov to isté. No ale ak prišli po prvýkrát na Slovensko, mohli sa premôcť 🙂 Hodinu a štvrť to bolo skákavé a veselé vystúpenie s pozitívnou energiou, aj keď na náš vkus trošičku kolotočové. Ale však o nič nejde, bavíme sa. Keby to tu skončilo, Manu Chao by sa zapísal medzi prekrásne pohodové koncerty. Ale on “musel” pokračovať ďalej, dokonca ťahal o pol hodinu dlhšie a opakoval 2 až 3-krát skladby, ktoré už odzneli. A to už je príliš aj pre otrlého diváka 🙂 Naozaj sme ho radi videli, je veľmi zlatý a pozitívny, ale menej je niekedy viac.
Ešte míňam cestou do stanu hŕstku nadšencov na beatlesáckom filme Hard Days Night v kinematografe a môžem sa pripraviť na zajtra.
Druhý deň otvárajú príjemné jazzové melódie od študentského big bandu Swingless Jazz Ensemble. Striedajú sa ženskí aj mužskí speváci, muzikál, klasický big-band, ale aj prerábky od slovenských účinkujúcich na Pohode. Spieva aj publikum, sem-tam tancujú hlúčiky aj jednotlivci, väčšina posedáva na slniečku, ktoré sa derie spoza oblakov… Tak, ako to má na poludnie na Pohode byť.
K obedu si vyberám rusko-maďarský Gonsofus, počúva sa príjemne, no na priamu účasť na koncerte to necítim. Apropó jedlo. Ako človek, čo nič poriadne neje (rozumej intolerancie, alergie, vege atď.), tu mám pomerne malý výber. Nebolo by to nič nového, ale minulý ročník bol v tomto úplný top. Tento rok som si nič vlastné nevzala, ale svoj divný gastrokútik som už nenašla. Škoda, možno nabudúce 🙂
Veľa diskusií som tento rok nenavštívila. Majú svoje publikum, ale často sa konajú v zavretých a čoraz viac nedostupných (prepchatých) stanoch ako EUrópa či Visegrad. Keď sa tu koná koncert, treba si vystáť dlhý rad chvíľu pred začiatkom predstavenia. V Nay tanečnom dome sa veselo dupoce na rôzne choreografie, ľudia sú šťastní, spotení a vyskákaní a to sa deň len začal.
Mám rada denníky vydávané na Pohode. No tento rok to nevidím na trefu do čierneho. Asi nemám ten druh humoru či nasratia ako tvorcovia Pohodenníka. A to som celkom cynik.
Vráťme sa teda k hudbe. V mojom programe nasledovali dievčatá a chlapci z Genius Locci, ktorí sa mi veľmi páčia. Sestry boli nadšené z diváckeho prijatia a podpory. Oproti nim boli nasadení na hlavnom stagei obľúbení Billy Barman so svojimi fanúšikmi. Ďalej sa na Orange stage predstavili bratislavskí Medial Banana a priniesli slnečnému usmiatemu publiku chýbajúce tóny reggae. Perfektne sa sem hodili, na slnkom zaliate letisko, a práve tu a teraz som sa spálila 🙂 Kto nemusí reggae, mal na výber napríklad ďalšiu slovenskú formáciu Fallgrapp.
Potom nastúpila silná zahraničná sekcia – Dakh Daughters z Ukrajiny a britskí Tom Vek a Pins. Ukrajinky beznádejne preplnili EUrópa stage. Striedajú nástroje, štýly, jazyky, kostýmy a kombinujú hudobné vystúpenie s divadelnými prvkami.
Nasledoval ďalší nabitý program. U mňa vyhrali Midi Lidi – tento projekt Petra Mareka sa mi páči viac ako Monikino kino. Šancu som dala aj Jamke, ale nevydržala som to tam dlho 🙂 Tak som odbehla aspoň na záver clip dance na mix songov Die Antwoord, kde bola parádna atmosféra a ľudia si choreografiu pochvaľovali.
Einstürzende Neubauten. Nemecká legenda, ktorá sa sem konečne dostala. Ale ako povedal spevák Blixa: Sme tu prvýkrát. Znamená to niečo? Po 35 rokoch vyzretá kapela, členovia sú poriadni týpci a veľmi im to svedčí aj teraz. Tento ich anti-pop s industriálnymi nástrojmi a strojmi, málokedy hudobnými, je perfektne podčiarknutý práve ich distingvovaným výrazom. Obklopená hádam najlepším publikom na Pohode – zapáleným, prežívajúcim hudbu, no zároveň tolerantným k druhému, ohromeným výkonom kapely a navzájom spriazneným – som si do poslednej sekundy a posledného zvuku užila tento koncert. Najneuveriteľnejšie zvuky najrôznejších vecí a ultrazvuk z Blixovho hrdla – človek zostával často úplne ochromený. Odporúčam aj článok z pohodového .týždňa.
Pre mňa škoda postavenia Einstürzende Neubauten oproti Kuenta i Tambu – aj keď jedným dychom dodávam, že je málo ľudí, ktorí takto šialene miešajú štýly ako ja 🙂 Kuenta i Tambu sú perfektnou kapelou pre Pohodu. Experimentálne spájajú rytmy z karibského ostrova Curacao, ktorý je súčasťou Holandska, s tancami Európy, brazílskymi, africkými tancami a spevmi a elektornickými beatmi. Ruky, nohy neostali na parkete, všetko lietalo vo vzduchu, ako mi bolo povedané 🙂
Z Einstürzende Neubauten som sa presunula na Die Antwoord, ktorí mi sem príjemne pasovali, no oproti Nemcom mi už zneli tak… normálne 😀 Juhoafrický párik rozpálil publikum energickými beatmi a rapovými linkami najmä Yolandi so šokujúcim hlasom a provokujúcimi tanečkami a oblečkami. Pre mnohých fanúšikov sa stali vrcholom Pohody.
Vítanie slnka malo rekordnú účasť v obidva dni. Sobotu okrem naozaj prebudeného slniečka otvárali Sendreiovci Le Orchestroha so žilinským Štátnym komorným orchestrom. Premiéra úpravy známych pesničiek bola zároveň odpoveďou na žilinský pochod neonacistov a diváci to s nadšením privítali.
Letné popoludnie pokračovalo vystúpením Chiki liki tu-a, Puding pani Elvisovej, prípadne sa tancovalo po liptovsky. Neskôr publikum rozcítila izraelská Lola Marsh, o ktorej Miško povedal, že z nich ide vyslovené dobro. Komu bolo Izraela málo, mohol sa presunúť na príjemný Acollective.
Ďalšiu nabitú hodinu vystúpení, kde sa jednoducho nedalo vybrať, pre mňa otvorili krásne francúzske sestry Ibeyi, potom som prešla k Repetitoru zo Srbska. Mladí ľudia, milí aj nahnevaní zároveň, s ohromne fotogenickou ženskou zložkou – bubeníčkou a basáčkou. Omar Souleyman priniesol sýrsku zábavu a publikum počúvalo aj tancovalo. Omar pôsobil veľmi dôstojne, priniesol si jedného klávesáka a podľa arabskej tradície k hudbe tlieskal rukami.
Ľudí zaujal aj žánrovo nezaraditeľný of Montreal a kto sa chcel pripraviť na ska večer, šiel si zaskákať na obľúbený Polemic do Nay tanečného domu. Najočakávanejšou headlinerkou tohtoročnej Pohody bola Björk. Zaplnila celú plochu pred Bažant stageom a keď vyšla na pódium, ľudia okolo mňa ani nedýchali. Spievala prekrásne, čisto, za sebou mala sláčikový orchester a úžasné projekcie a hity zahrala verne. Zažili sme prvý ohňostroj na Pohode. No a tam sa to asi končí. Prišla v maske, ktorú nedala po celý čas dolu. Asi od tretiny publika bol zvuk roznášaný vetrom, bolo to príliš potichu a tak sa začali ľudia medzi sebou baviť. Projekcie nedovoľovali ľuďom zozadu vidieť dianie na pódiu. Toto všetko spôsobilo, že vystúpenie bolo veľmi neosobné a nehodilo sa na veľký festival. Napriek tomu máme na Slovensku Björk a jej hudbu veľmi radi a tešíme sa, že sme ju videli. Teda, aspoň v maske. Mimochodom, vedeli ste, že tento rok oslávi 50-tku?
Ja už som sa tešila na mojich obľúbencov z Uprisingu – nemecko-francúzskych Irie Révoltés. Veľmi sa tešíme, že vám bombing prináša exkluzívny rozhovor s nimi. Mali dlhší koncertný čas, 1,5 hodiny, a tak sme si mohli užiť všetky známe a obľúbené songy, ako aj nových kandidátov na hity z albumu, ktorý vydali pred necelým mesiacom. Nay praskal vo švíkoch, ľudia sa výborne bavili, tancovali, spievali, bratia Charlemoineovci si s publikom robili, čo chceli. Pri Antifaschist priniesli antifa vlajku, požiadali nás vyjadriť jasné nie nacizmu a fašizmu, všetci mali ľavé päste vo vzduchu – jednoducho silný zážitok! Pri záverečnej Explosion neostal kameň na kameni – nad hlavami lietali čiapky, tričká, nohy, ruky… Nakoniec som ešte počúvala skvelých Malijčanov Les Ambassadeurs a potom sme už odchádzali – ešte pred pneumatikovým šialencom…
Na Pohode je samozrejme veľa dobrých umelcov a stále je čo robiť a hlavne, nedá sa vidieť všetko. Verím, že svoju Pohodu ste si užili rovnako úžasne ako ja 🙂
Počasie vyšlo absolútne krásne, až prekvapivo horúce, najmä v sobotu. Noci boli pomerne chladné. Podľa dostupných informácií nebolo ani príliš veľa zdravotníckych zásahov. Festival prebehol hladko, s parádnymi ohlasmi od účinkujúcich aj divákov. Budúci ročník bude jubilejný a tak sa veľmi tešíme na narodeninové prekvapenia.
Organizátori zhodnotili festival za vypredaný: “Na bránach ostalo len niekoľko permanentiek na predaj. V sobotu podvečer sme naplnili kapacitu festivalu, čo bolo zrejmé hlavne počas koncertu Björk.” Počas festivalu sa kompletne vypredal merch a predalo sa 4000 lístkov na nasledujúci jubilejný 20. ročník festivalu Pohoda. “Naším cieľom ale nie je lámať rekordy, snažíme sa len ponúknuť návštevníkom čo najviac pohody. Podľa bezprostredných reakcií veríme, že máme za sebou najlepší ročník doposiaľ. Krásne emócie, ktoré doznievajú v nás i našich účinkujúcich, by však neboli možné bez najlepšieho festivalového publika na svete. Ďakujeme. Tešíme sa na vás 7. – 9. júla 2016 na dvadsiatom ročníku festivalu.” znie odkaz od organizátorov Bažant Pohody.
Text: Martina Jarolínová
Foto: Tomáš Ormandy /foto Björk: Ctibor Bachratý (Pohoda)/
