Tridsať rokov Pohody. To už je riadny kus histórie nielen v živote človeka, ale aj v dejinách spoločnosti.
Keď som pred desiatimi rokmi písala článok k 20. výročiu festivalu Pohoda, mala som pocit, že píšem o niečom, čo tu bolo odjakživa. O mieste, ktoré sa nedá vysvetliť človeku, čo ho nikdy nezažil. O zvláštnom malom svete uprostred trenčianskeho letiska, kde sa na pár dní všetko nastaví trochu inak. Ľudskejšie. Slobodnejšie. Citlivejšie.
Dnes má Pohoda tridsať rokov a ja si uvedomujem ešte jednu vec: že za ten čas nevyrástol len festival. Vyrástli sme aj my.
Niektorí sme sem chodili ako študenti s batohom, nátierkami a chlebom, džúsmi v prášku a pár korunami vo vrecku. Potom prišli prvé práce, vzťahy, rozchody, svadby, deti, životné straty aj nové začiatky. A niekde popri tom stále existovala Pohoda. Ako letný orientačný bod. Ako istota, že sa opäť stretneme na tom istom mieste pod nebom nad letiskom.
Možno práve preto sa o Pohode tak ťažko píše „objektívne“. Pre veľa ľudí totiž nikdy nebola iba festivalom.
Každý má svoju Pohodu
Niekto miluje koncerty pod hlavným stageom. Iný ranné budíčky v stanovom mestečku. Niekto chodí na diskusie, ďalší na divadlá, filmy alebo literatúru. Niekto tam našiel priateľov, niekto partnera, niekto sám seba.
A pritom je fascinujúce, že aj po tridsiatich rokoch si festival zachoval svoju dušu. Napriek tomu, že sa z malej akcie stal rešpektovaný európsky festival s medzinárodnými oceneniami a obrovským renomé.
Pohoda nikdy nestála len na headlineroch. Stála na atmosfére. Na tom zvláštnom pocite, že ľudia k sebe dokážu byť normálni, milí a ohľaduplní. Že desaťtisíce ľudí môžu fungovať spolu bez agresivity a chaosu. Že kultúra stále vie prepájať.
Pohoda prežila aj chvíle, ktoré boleli
Za tridsať rokov však neprišli len krásne momenty.
Boli tu udalosti, ktoré festival aj jeho návštevníkov hlboko zasiahli. Tragédia v roku 2009 takmer rozhodla o jeho konci. A predsa sa ukázalo, aké silné puto vzniklo medzi festivalom a ľuďmi, ktorí ho milujú. Pohoda sa nevzdala a nevzdali ju ani návštevníci.
Rovnako náročné boli pandemické roky. Svet sa zastavil, festivaly mizli jeden po druhom a kultúra ostala zo dňa na deň paralyzovaná. A práve vtedy vznikli projekty ako Pohoda in the Air či neskôr Pohoda on the Ground – dôkaz, že Pohoda nie je len „event“, ktorý sa raz ročne odškrtne v kalendári. Bola to snaha zostať spolu aj v čase, keď sa svet rozpadal na izolované ostrovy.
Pamätám si, aké silné bolo znovu stáť na letisku v roku 2021 a potom v plnom formáte aj v 2022. Po období neistoty, strachu a prázdnych priestorov zrazu opäť zaznela hudba, ľudia sa objímali a festival pôsobil takmer neuveriteľne krehko aj silno zároveň. Vyjadrili sme podporu a vďaku Ukrajine brániacej svoju slobodu a aj naše hodnoty. Diskutovať prišla pani prezidentka. (BOMBING.eu)
A potom prišiel rok 2024 a ďalšia skúška. Extrémna búrka, pád stanu, chaos, strach. Našťastie bez obetí. Aj vtedy sa však ukázalo, čo je na Pohode podstatné – ľudia si pomáhali, organizátori komunikovali otvorene a celý tím robil maximum, aby situáciu zvládol bezpečne a zodpovedne.
Niektoré festivaly stavajú imidž na dokonalosti. Pohoda za tie roky ukázala niečo dôležitejšie: schopnosť ustáť aj veľmi ťažké chvíle ľudsky. A vždy si stáť za hodnotami, ktoré sú dôležité a nestratiť svoju tvár.
Festival, ktorý rastie spolu s nami
Najsilnejšie na tom všetkom je možno sledovať, ako sa menia generácie návštevníkov.
Ľudia, ktorí kedysi prespávali v rozpálených stanoch doobeda, dnes riešia opaľovací krém pre deti, slúchadlá proti hluku alebo to, či sa podarí uspať bábätko pred koncertom. A pritom stále stoja pod tým istým pódiom ako pred pätnástimi rokmi.
Minulý rok som na Pohode vstupovala do deviateho mesiaca tehotenstva. A to na Morcheebe v prvom rade pod pódiom. Tento rok už ideme na letisko ako rodina.
A myslím, že presne toto je dôvod, prečo je Pohoda pre mnohých taká výnimočná. Nie je to uzavretá kapitola mladosti. Vie rásť spolu s človekom. V každej životnej fáze tam človek nájde niečo iné – a pritom stále to isté.
Dá sa bez nej žiť?
Asi áno.
Ale po tridsiatich rokoch už viem, že niektoré miesta sa stanú súčasťou nášho vnútorného sveta. Sú spojené s ľuďmi, hudbou, slobodou, letom, spomienkami aj nádejou. A vždy, keď sa človek na trenčianske letisko vráti, na chvíľu cíti, že je doma.
Pre mnohých z nás je takým miestom práve Pohoda. Uvedomujem si, aké je vzácne, že ju máme. Tak teda – na ďalších tridsať rokov Pohody!
Lístky nájdete tu: https://shop.pohodafestival.sk/sk/listky-2026
Autor a foto: Martina Jarolínová
Titulné foto: Martina Mlčúchová