Trenčianske letisko privítalo 21. ročník festivalu Pohoda príjemným počasím a pestrým programom.
Festival na hlavnom pódiu otvárali domáci Chiki liki tu-a a parádne zabavili zaplnené publikum. Na scéne sú rovnako dlho ako Pohoda, už 21 rokov. Vystriedala ich ďalšia úspešná slovenská kapela The Ills, ktorá minulý rok zahrala na islandskom festivale.
Na hlavnom stagei nás čakala skvelá legendárna lahôdka. Program Bolo nás jedenásť predstavil tvorbu Lasicu, Satinského a Filipa. Hudobná kapela bola zložená zo skvelých slovenských muzikantov, bicie majstrovsky ovládal Martin Valihora. Na poste Jara Filipa hrala a spievala jeho dcéra Dorota Nvotová a svojej úlohy sa zhostila veľmi dobre. Namiesto Jula Satinského sa striedali rôzni speváci, medzi inými Lasky, Braňo Jobus či Mišo Kaščák. Publikum dojato reagovalo na všetky skladby, veľa z nich odspievalo od začiatku do konca. Milan Lasica je v skvelej forme, bavil divákov aj medzi pesničkami.
Keď je komédia headlinerom
Pre mňa jednými z najväčších headlinerov nielen štvrtka či tejto Pohody, ale asi všetkých ročníkov boli nórski moderátori a komici, bratia z formácie Ylvis. Nevedela som, čo od nich na live vystúpení čakať, pretože ich na Slovensku poznáme takmer výlučne z ich youtubovej tvorby a koncerty až tak často nehrávajú. Vedela som, že mi sedí ich humor a že majú za sebou dobrú produkciu. Ale nič ma nemohlo pripraviť na to, čo prišlo o pol jedenástej večer na hlavnom pódiu. Teda, desať minút meškali a nechali na seba čakať zaplnené publikum (ale rovnako aj o 10 minút neskôr skončili). Vegard a Bård Ylvisåkerovci vpadli na pódium za veľkého tresku a naštartovali tak obrovskú show. V koženkových kostýmoch so zlatými a striebornými krídlami odpálili Shabby Chic, kde Vegard na konci sekerou zdemoloval stoličku a nohu z nej venoval fanúšikom v prvom rade. Medzi pesničkami nás bratia bavili komediálnymi výstupmi a vtipnými príhovormi, veľmi som sa bavila a od srdca smiala takmer po celý čas. Bård sa nám napríklad prihovoril, že im mama hovorila, že keď niekto zo Slovenska zavolá, treba mu zdvihnúť. A tak sú na Pohode. Vybrali si vraj štvrtok, pretože ľudia na festivale sú ešte osprchovaní a oholení, čím plynulo prešli do témy pesničky Work It. V nej detailne vedeckou presnosťou opisujú funkciu ženských pohlavných orgánov. Už tu ma začali prekvapovať, akí sú chalani talentovaní nielen v komédii, ale aj v hudbe a speve. Imitovali tu karibský štýl spievania, a to dosť verne.
Krvavá bitka na pódiu
Nasledoval Mr. Toot s arabskými motívmi, opisujúci cestu hráča na nástroj toot, ktorý presedlá na elektrickú gitaru. Vtipne ho stvárnil Bård – nápadité kostýmy striedali v každej skladbe. Ďalej zazneli tóny vysoko spievanej skladby Pie Jesu, pri ktorej nastalo brutálne divadelné šialenstvo. Bratia sa škriepili o tóny, v tempe spomalených záberov sa bili nielen päsťami, ale aj motorovou pílou a na rad prišla aj umelá krv. Humor presne na hrane, jemne šokujúci, no dúfam, že nie urážajúci. Každopádne, kto má súrodenca, vedel sa vcítiť. 🙂 Nasledovala oslavná radostná pieseň Massachusetts, pri ktorej publiku rozdávali hamburgery priamo z vedra. Na pódium prišlo prekvapenie, Bårdov a Vegardov mladší brat Bjarte Ylvisåker, ktorý má svoju pieseň I Will Never Be A Star o ťažkom živote v tieni slávnych talentovaných bratov – a veru zožal veľké ovácie! Videá Ylvis sú známe titulkami, aby ľudia mohli sledovať ich obsah a skvelé bolo, že titulky boli na scéne aj na koncerte. Atmosféru okrem kostýmov a rekvizít dodávali skvelé svetlá, vokalisti a tanečníci a živá hudba. Myslela som si, že z dua je väčším bláznom Bård, ale Vegard ma včera vyviedol z omylu. Na pódiu ho bolo plno a živelne behal aj dolu k divákom. Napríklad na konci skladby Cabin, kde láka do svojej lesnej chatky na romantickú noc svoju polovičku, pristúpil k divákom a vybral si – chalana. Toho objal a poslal mu roztúžené I love you.
Nóri spievajú po rusky
Bård opäť prekvapil a vytiahol sa hrou na saxofón. Zahrali Careless Whisper od Wham! a rozhovorili sa o tom, že tento festival je o láske a že sme takí krásni, že by si nás rád všetkých vzal. 🙂 O chvíľu sa atmosféra zmenila, keď nastúpili v stredoázijských kožušinových kostýmoch s kirgizskou piesňou Džanim. Veľkým prekvapením boli titulky v azbuke! A samozrejme, ako všetko, aj ruštinu dali Ylvis uveriteľne. Spolu s miestnym tradičným štýlom spevu.
Skladbou Tissemann štylizovanou ako Kraftwerk spievanou v nórčine nás Ylvis dostali – kto by to čakal? Do country šatu prezliekli Trucker’s Hitch o viazaní námorných uzlov, ktorá plynulo prešla do vtipnej skladby Yoghurt. Tu sa zvyknú striedať rôzne bizarné príchute spomínaného jogurtu a preto boli chalani prekvapení, keď si diváčka vybrala banana. V tomto momente si vybrali mužského dobrovoľníka. 19-ročnému Martinovi zviazali ruky a posadili ho na stoličku na pódiu. Ešte sa ubezpečili, či je to na Slovensku legálne. 🙂 Najprv okolo Martina začala tancovať krásna tanečníčka, ktorú po pár sekundách vystriedali Bård a Vegard vyzlečení do pol tela aj s dvomi ďalšími tanečníkmi. Nuž, žena by si to možno užila, ale takto sa publikum váľalo od smiechu.
Samba a Jackson?
Ďalšia bola nová, ešte nehraná na koncertoch, Old Friends, vystriedaná skladbou A capella, kde sme si vypočuli aj Michaela Jacksona v štýle samba. 🙂 Nasledovať mala nórska skladba zo 70. rokov na želanie organizátorov festivalu. Bård tu podpichol brata, keď mu nechal v ruke mikrofón a druhou si mal dať bez pomoci na seba gitaru na popruhu. Bratská láska ako vyšitá! 🙂
Ako robí líška?
Ako poslednú trojicu 1,5-hodinového vystúpenia uvedú Stonehenge, Jan Egeland (jeho obraz majú diváci vpredu) a, samozrejme, očakávanú What does the Fox Say? Tá rozblázni publikum na ďalšie minúty. Odchádzame s úsmevom na perách, z odchádzajúceho publika počuť pochvalné: To sú páni!
Na pódiu ich vystriedajú veľmi príjemní Movits! Švédi tu boli v roku 2012 a aj tento rok pritiahli množstvo ľudí zatancovať si a zaswingovať na záver dňa na skvelú tanečnú muziku s dychmi. S publikom komunikovali aj po slovensky – Na zdravie a ďakujem.
21. Pohodu sme otvorili veľmi príjemne a dúfame, že nám dnes počasie nepokazí druhý deň. 🙂
Foto: Tomáš Ormandy Text: Martina Jarolínová
