KOKOKO! pochádzajú z najľudnatejšieho mesta Afriky, Kinshasy v Demokratickej republike Kongo. V Kongu sa fanúšikovia hudby stretávajú na tzv. block parties, kde neznie iba hudba, ale tá je podporená viacerými druhmi umenia. Do širšej zostavy kapely KOKOKO! tak patria aj performeri a tanečníci. Mladí umelci vyjadrujú najmä nespokojnosť a hnev nad sociálnou a ekonomickou nespravodlivosťou. Krajina, ktorá vďaka veľmi potrebným surovinám mala byť jednou z najbohatších na svete, je využívaná bohatými štátmi a potýka sa s chudobou, detskou prácou a priepastnými nerovnosťami. KOKOKO! prinášajú na pódium neuveriteľnú energiu a hrajú na nástrojoch, ktoré upcyklovali z odpadu. V roku 2019 vydali debutový album Fongola a my sme sa s nimi porozprávali na Pohode 2019. Z francúzštiny nám prekladal producent Débruit.
Vitajte na Slovensku a na festivale Pohoda! Ako sa vám tu páči? Už ste mali čas sa tu poobzerať?
Vďaka. Ešte nie, práve sme dorazili. Boli sme v Bratislave a trochu sme si pozreli mesto a pred chvíľou sme prišli na festival. Po rozhovoroch si to tu pozrieme.
Skvelé, to je moje mesto, ako sa vám páčilo?
Vyzerá pekne.
Ďakujem! Aký je váš príbeh? Hrali ste spolu aj predtým, ako bolo KOKOKO! založené? Ako ste sa spoznali s francúzskym producentom Débruitom?
Boms, Dido a Love boli už predtým kapelou, robili muziku a vytvárali hudobné nástroje. Makara je spevák, mal veľa vlastných projektov a spolupracoval s tanečníkmi. Spieval do elektronickej hudby. Débruit tvoril elektronickú hudbu. Všetci sme sa stretli v Kinshase v 2016 a zistili sme, že môžeme spolu niečo urobiť. Zorganizovali sme block party, kde sme si prvýkrát zahrali všetci spolu a páčilo sa nám to. Rozhodli sme sa pokračovať ďalej spolu.
Ten prvý raz ma (Débruita) pozval režisér, ktorý nakrúcal film o umeleckej scéne, súčasnom performance art v Kinshase. Volá sa Renaud Barret a film s názvom System K vychádza v novembri. Pre tento film robíme hudbu.
Spájate súčasné umenie s tradičnou africkou hudbou. Kde získavate inšpiráciu?
Je to zvuk samotnej Kinshasy. Je to veľmi hlučné a zvukové mesto. Každý má nejaký signál, aby ho bolo počuť, keď chce predať svoj tovar. Toto a každodenný život nás inšpiruje aj pri výrobe našich nástrojov a tvorbe hudby. Mesto ako také, ten chaos, ktorý vieš zorganizovať a štruktúrovať do hudby. Sú to aj materiály, z ktorých vyrábame nástroje, odkiaľ čerpáme inšpiráciu.
Ako ste prišli k upcyklovaniu nástrojov?
Po prvé, štandardné nástroje sú príliš drahé na prenájom a samozrejme ešte drahšie na kúpu. Tak začali kopírovať existujúce nástroje. Potom si začali vymýšľať nové nástroje a také, ktoré sa dali použiť, keď vypadla elektrina a stále hrali akusticky. Najskôr išlo o potrebu mať nástroj a potom začali hľadať a skúmať jedinečné zvuky a spôsoby hrania.
Bola v tom aj myšlienka ochrany životného prostredia?
To je v Kinshase ťažké, nezbiera sa tu takto odpad. Nie, pôvodne za tým nebola environmentálna myšlienka.
Ako je to v Kinshase s hraním hudby, s klubmi či koncertami?
Hudba v Kinshase je úplne všade. Kostol a klub môžu pokojne stáť oproti sebe a oba naraz znejú veľmi nahlas. Niekedy si na vlastnom dvore zablokuješ dvere a postavíš improvizované pódium alebo do baru si dáš sound system. Kinshasania hrajú hudbu mnohými rôznymi spôsobmi. Hudba je všade.
Hráte na viacerých medzinárodných festivaloch. Bolo pre konžskú kapelu ťažké dostať sa tam?
Počas prvého turné to bolo nesmierne náročné. Jednak udeľovanie víz Konžanom do rôznych krajín a keďže bolo volebné obdobie, veľa úradov v Kongu bolo zavretých. Presunuli sme to o dva roky. Ale zvládli sme to. Druhý raz to bolo o niečo ľahšie. Na tretí raz do toho opäť prišli voľby a zavreté úrady, a tak sme museli hľadať cesty, ako to vyriešiť. Vždy sa nám to nejako podarilo. I keď každé jedno turné mohlo byť zrušené hoci aj dva týždne pred začiatkom. Viete, názov KOKOKO! znamená zvuk klop-klop-klop, tak sme klopali na dvere všetkých ambasád, veľvyslanectiev a úradov. Samozrejme, že nemáme názov podľa toho, ale zrazu začal dávať zmysel. Aby si sa niekam dostal, musíš klopať naozaj nahlas… a niekedy vykopnúť dvere. Na začiatku nebolo vôbec jednoduché cestovať, ale pomaly sa to zlepšuje.
Je niečo, čo sa vám na Európe nepáči?
(Smiech.) Neporovnávajú to. Kongo a Európa sú úplne odlišné svety. Vo všeobecnosti sa im v Európe páči, ale po čase im začne Kongo chýbať. Radi sa vracajú domov k rodinám a atmosfére Kinshasy.
Čo by ste radi svojou hudbou povedali alebo priniesli publiku?
Je to zmes počúvania niečoho nového so zvedavosťou, aké nástroje použijú a aký zvuk dostanú z nástrojov a prijať z nich motiváciu a energiu.
Máte vizuálne veľmi pekné videá, kto ich tvorí?
Sú tam viaceré veci. Je to prvotne zmes obrázkov od režiséra Renauda Barreta a teraz sa o vizuál starám ja (Débruit) s kamarátom, s ktorým spolupracujem desať rokov. Ďalej sú tam zachytení napríklad Makarovi tanečníci, takže je tam celý náš tím. Hudobníci, performeri, pár našich blízkych priateľov, všetci spolu tvoríme.
Hudobníci majú veľký vplyv. Je pre vás dôležité ovplyvňovať ľudí, možno meniť ich názory či ich niečomu učiť?
(Chvíľu váha.) Je to trochu zložitá otázka, napríklad kvôli politike. Rozprávať o politike môže byť nebezpečné. Love hovorí, že v hudbe rozprávame o každodennom živote ľudí v Kinshase a ľudia sa tak môžu s témami stotožniť. Iní umelci v Kinshase hovoria napríklad o láske, o možnosti získať nejaké peniaze, dokonca spomínajú po mene ľudí, sponzorov, ktorí im potenciálne môžu nejaké peniaze dať. My rozprávame o realite, takže sa na nás môžu ľudia priamo napojiť. Niekedy tam pridáme trochu vyjadrenia frustrácie, ale takým sofistikovaným spôsobom, je to akoby skryté. Povieme slová, ktoré znejú ako iné, ktoré nechceme vysloviť. Môžeš znieť naivne, ale tvoji ľudia ťa pochopia.
Hrajú chalani aj v iných afrických krajinách?
Teraz sme hrali len v Kinshase a Maroku. Pozvali nás aj do Angoly, ale zrušilo sa to na poslednú chvíľu. A plánujeme poriadne turné v Afrike, keď budeme mať čas sa na to sústrediť. Je to náročné, pretože Afrika je naozaj veľká a krajiny nie sú vždy spojené letmi. Ale je to naším plánom. Máme ľudí v Abidjane v Pobreží Slonoviny, v Senegale, Keni, Južnej Afrike či Ugande. Radi pôjdeme.
Držíme palce! Užite si váš koncert a publikum, ďakujeme.
Ďakujeme pekne.
Po koncerte som hudobníkov náhodou stretla na runwayi, milo a skromne sa mi prihovorili.
Autor: Martina Jarolínová Foto: Richard Lutzbauer
