Pohoda je tu s nami už 20 rokov. Je to pekný kus histórie. Pre veľa skalných fanúšikov je to viac ako polovica života. Vyrástli sme s ňou. Mnohí priniesli na Pohodu ďalšiu generáciu. Iní ešte ani neboli na svete, keď sa ich obľúbená Pohoda začala. Vysvetliť nezainteresovanému človeku, o čom Pohoda je, je značne ťažké. Ide totiž o mozaiku a koláž poskladanú z nekonečných možností.
Každý má tú svoju Pohodu a žiadna nie je rovnaká. A pritom je to stále o tom istom. O radosti, slobode, kultúre, priateľoch. Otec Pohody Miško Kaščák so svojím tímom sa o návštevníkov stará ako o svojich: „Pohodu sa snažíme robiť s rovnakým prístupom, ako keď pozývate niekoho k sebe domov na návštevu. Chcete, aby sa u vás cítil dobre, aby mal dobrý program, aby si mal kde sadnúť a ak chce, aj kde prespať, pripravíte dobré jedlo a pitie a urobíte všetko pre to, aby sa cítil dobre aj v kúpeľni či na záchode. Potom môžete počúvať dobrú hudbu, tancovať, pozerať filmy, debatovať o radostiach i problémoch vesmíru, preberať umenie, každý čo chce a ako chce. Veríme, že tento prístup naši návštevníci cítia. My môžeme s určitosťou povedať, že sú to úžasní hostia. Vytvárajú tú najlepšiu atmosféru, akú na festivalovej scéne poznáme.“ Presne tak, Pohoda má svoju neopakovateľnú atmosféru. Je to iný svet, príjemný svet v malom. Každý sa usmieva, keď treba, pomáhajú si navzájom.
Dobre sa tu cítia aj deti, aj starí rodičia. Na svoje si príde milovník výtvarného umenia, podporovateľ neziskových organizácií, fanúšik rôznych druhov hudby, či divadla a filmu. Zažili sme tisícky vystúpení, splnené hudobné priania, našli stovky nových kapiel z rôznych kútov sveta. Stretávame tu kamarátov, s niektorými sa vidíme len každoročne na Pohode, lebo bývajú v iných mestách.
V roku 2013 ma prišiel navštíviť kamarát z Ghany. Nikdy nebol mimo svojho štátu a vybral si práve termín, kedy bola Pohoda. Bol z tohto miesta absolútne unesený. Opakoval mi: „Veď vy tu máte všetko!“ Chodil po areáli, obzeral si všetky tie farby a niektorí ľudia si mysleli, že je to hudobník z niektorej exotickej kapely a fotili sa s ním. Nikdy nebol medzi toľkými ľuďmi a užíval si to. Najviac sa mu páčilo, ako veľký dav skákal a spieval na koncerte Pary. Moja Pohoda tak dostala ďalší krásny rozmer.
Vystúpenie The Wailers, originálnej kapely Boba Marleyho, ostane navždy mojím obrovským splneným hudobným snom. Ten pocit si pamätám dodnes. Život však prináša nielen pekné chvíle, najmä keď nás v 2001 opustil náš kamarát Milan, s ktorým sme začali na Pohodu chodievať. V ten rok sa počas pesničky Intelektuál od Le Payaco strhla nad Areálom pod Sokolicami najväčšia búrka v mojom živote. Festivalový areál sa zmenil na legendárny „Saigon“.
Príroda besnila aj v smutnom roku 2009, kedy nás opustili mladí ľudia Martin Kašák a Nikolka Kapková. Viem, že vtedy pri nás stál aj náš kamarát Milan a pred pádom stanu nás zachránil „tam zhora“. Pohoda to niesla ťažko, takmer neprežila, ale sila ľudí, čo ju majú radi, ju udržala pri živote. Ročník 2010 bol veľmi silný. Prišli naňho návštevníci, ktorí festivalu verili a podporovali ho. Spomínali sme na obete nešťastia, festival na hodinu stíchol, pribudli slnečnice na ich pamiatku. Minulý rok predčasne odišiel aj kamarát Pohody Juraj Kušnierik, ktorého spirit bude na 20. Pohode v podobe islandskej kapely Sigur Rós.
Naša Pohoda je ako život. Nie je to len o zábave, nie je to len hudobné podujatie. Žijeme ňou a žijeme s ňou. Najmä Miško Kaščák. Robí ju pre nás najlepšie, ako to len ide. Organizáciu festivalu nevníma len ako prácu. Robiť Pohodu je preňho darom, privilégiom a zázrakom. A nám je cťou tento dar prijímať každé leto na milovanom trenčianskom letisku, kde sa cítime ako doma, kde sa zhlboka nadýchneme slobody a voľnosti na celý ďalší rok. Je nám cťou byť pri tom a spolu písať históriu tohto sviatku.
Aj tento rok sa vidíme 7. – 9. júla na trenčianskom letisku.
