Na 15. ročník festivalu Uprising festival priniesla bosnianska úderka Dubioza kolektiv obrovskú show. Miláčikovia slovenského publika rozbalili takú energickú smršť, že aj blížiaca sa búrka si dala načas a nechala ich dokončiť vystúpenie. Bol to posledný koncert Uprisingu 2022, ďalší program musel byť zrušený pre silný lejak a búrku. Ešte pred koncertom sme sa však stihli porozprávať. Za čierno-žltú kapelu hovoril basák Vedran Mujagić.
Vitajte opäť na Slovensku a na festivale Uprising, ako sa vám tu páči?
Ešte sme len prišli, takže sme toho nanešťastie z festivalu nevideli veľa, ale už sme tu boli zhruba pred siedmimi rokmi, tak si toho dosť pamätáme. Vtedy sme hrali dennú show, veľmi skoro, okolo siedmej, ôsmej, a potom sme toho ešte videli veľa. Ale dúfam, že toho uvidíme veľa aj tentokrát, a že si to užijeme.
Počas pandémie ste robili karanténnu show, a vtedy ste doslova zachránili moje mentálne zdravie! Za to vám ďakujem.
Za málo.
Ako ste prišli na tento nápad? Obzvlášť, keď že žijete na rozdielnych miestach, dokonca v iných krajinách?
Možno práve kvôli tomu. Robili sme to vlastne už pred pandémiou. Všetci máme doma malé štúdio a pracujeme a vymieňame si nápady na diaľku. Boli sme veľmi frustrovaní, keď sme museli náhle zastaviť turné. Tak v skutočnosti sme sa len rozhodli urobiť niečo pre svoje mentálne zdravie, aby sme sa nezbláznili počas lockdownu. A tak sme teda vytvorili karanténnu show a viac než čokoľvek iné, to bola svojpomoc. Boli sme veľmi šťastní, keď sme si uvedomili, že pre mnohých ľudí to veľa znamenalo. Doteraz sa stretávame s ľuďmi, ktorí hovoria, že sme im pomohli prekonať nudu pandémie.
Vaša hudba je sociálne angažovaná. Aké sú vaše pocity, čo sa týka situácie na Ukrajine? Sú to naši susedia, ale vy si ešte pamätáte vojnu vo vlastnej krajine.
Máme pravdepodobne presnejší náhľad na to, čo sa tam deje, než väčšina Európy, pretože sme vojnu pocítili na vlastnej koži a vyvoláva to v nás našu vlastnú post-traumatickú stresovú poruchu. Fotky, ktoré odtiaľ prichádzajú, nám pripomínajú náš domov. Dokonca aj ukrajinská architektúra je niečo, čo nám pripomína našu vlastnú krajinu.
Takže je to náročné, ale nanešťastie ako hudobníci, ako civili, s tým nemôžeme veľa urobiť, okrem toho, že to odsúdime. Ale snažíme sa aj robiť to isté, čo sme robili, keď sme boli deťmi v našej krajine počas vojny, a to je, že robíme hudbu, ktorou chceme rozveseliť ľudí, napriek tejto neskutočnej situácii. Ako hovoríš, máme hranice s krajinou, v ktorej zúri plnohodnotná vojna, a taktiež máme utečencov a všetko, čo sa deje. Je to naozaj niečo, čo sa nedá ignorovať, čo by nik nemal ignorovať, ale taktiež sa nedá očakávať, že ľudia prestanú robiť všetko, čo robia, prestanú chodiť na koncerty, užívať si život. Treba robiť oboje, a myslím si, že ľudia dokážu byť aj solidárni s ľuďmi, čo trpia, ale si aj užívať život. Tieto veci sa nevylučujú.
Máte fenomenálny úspech, s miliónmi zhliadnutí, a ozajstnou láskou publika, napriek tomu ste zostali verní sami sebe. Čo je vaše tajomstvo?
Neviem (smiech), proste len robíme, čo milujeme, a našťastie nemusíme robiť žiadne kompromisy, a to je niečo, s čím sa ľudia vedia identifikovať a čo sa im môže páčiť. Nemám na toto ozaj dobrú odpoveď.
Práve máte európske turné, viete porovnať východné a západné obecenstvá? Slovanské obecenstvá by mohli viac rozumieť textom.
Porovnávať obecenstvá nie je veľmi pekná úloha, je to dosť ťažké zmerať a ľudia reagujú rozdielne. Robíme rôznojazyčné vystúpenia tak, aby každý mohol rozumieť aspoň niečomu. Taktiež sa snažíme hovoriť jazykom krajiny, v ktorej hráme, aby sme mohli mať obojsmernú komunikáciu. A myslím, že sa nám zatiaľ celkom darí, a nenechávame obecenstvo chladné. Ak ľudia nereagujú, tak kapela robí niečo zle.
Vydali ste tento rok nový album “Agrikultura”, aké sú zatiaľ reakcie?
Zatiaľ je album len v našom jazyku, takže je zameraný len na región bývalej Juhoslávie, ale samozrejme, dosah sa nedá ozaj limitovať, obzvlášť, keď existujú videoklipy. Zatiaľ máme z albumu tri single, tri hudobné videá. Čísla sú dobré, reakcie sú dobré, komentáre sú dobré, a sme zatiaľ šťastní. Vídavame už ľudí, čo si to spievajú s nami.
Ako ste vytvorili svoje ikonické čierno-žlté kostýmy?
Na toto sa pýta veľmi veľa ľudí, ale nebolo to nejaké silne vedomé a cieľavedomé rozhodnutie. Je to len niečo, čo tak vyšlo a nám sa začala páčiť táto farebná kombinácia. A potom všetko ostatné, dizajn cdčiek, obaly albumov, uniformy, všetko začalo vychádzať z toho jedného miesta.
Odkiaľ beriete energiu? Vydávate jej ľuďom veľa na javisku.
Pravdepodobne práve od ľudí v kombinácii s osviežujúcimi alkoholickými nápojmi pred koncertom.
A máte nejaké rituály pred alebo po vystúpení?
A vlastne áno, a mal by som s tým práve začať. Zahrievame sa, ako akýkoľvek športový tím, a vieme sa dokopy na to koncentrovať aj pol hodiny.
Super, užite si svoje publikum, tešíme sa na váš koncert!
Autor a foto: Martina Jarolínová
