Dymytry sa 29. augusta 2026 v areáli Kamínka v Roštíne opäť stretli so svojimi fanúšikmi na DYMYTRY SABAT. Koncert plný energie, ohňa a spoločných zážitkov však ukázal, že atmosféra tohto výnimočného stretnutia sa nekončí posledným tónom.
Blíži sa podvečer a ja prichádzam autom k lesnému chodníku. Na lúke vedľa cesty vidím stany, zaparkované autá a ľudí, ktorých míňam cestou. Tričká, mikiny, šiltovky – rôzne podoby, avšak veľký spoločný názov: DYMYTRY.
A som tu.
Opäť. Aj minulý rok som sem prišla za tým istým – za koncertom, energiou a atmosférou, ktorú títo vitálni muži dokážu počas večera rozdať celému davu.
Tentoraz som síce nestihla celý deň, ale dorazila som presne na to, kvôli čomu som sem prišla – hudba DM3 live a aj fotiť koncert.
foto: Zuzana Mitra
Vstupujem do areálu Kamínka Roštín, kde sa počas dňa odohráva oveľa viac než len hudobný program. Dymytry tu vytvárajú niečo, čo sa dnes len tak nevidí. Fanúšikovia majú možnosť stráviť čas s kapelou aj mimo pódia, zahrať si, zasúťažiť, porozprávať sa, stretnúť sa tvárou v tvár a jednoducho byť spolu.
Je to vlastne jedna veľká DYMYTRY rodina.
Ja prichádzam až neskôr. Takže namiesto celodenného programu stíham aspoň jednu zo svojich obľúbených disciplín – kávu pred koncertom.
V reštaurácii si prisadnem k baru a hneď vedľa si všimnem tanier s ňokami. Majiteľ nikde.
V tom začujem povedomý hlas:
„Ááá, to sú moje ňoky…“ nejak tak znelo “volanie”.
Ani sa poriadne nestihnem otočiť a už predo mnou vidím chrbát. Aha ho… Jiří Urban. Prejde okolo, ňoky však necháva na bare a už sa náhli ďalej.
Pousmejem sa.
Toto je presne ten moment, ktorý by sa pri bežnom koncerte možno nestal. Človek príde na koncert a namiesto toho, aby členov kapely sledoval niekde spoza pódia, stretáva ich pri bare, pri jedle alebo cestou na koncert – vitaj na DYMYTRY SABAT!
Vyjdem z reštaurácie, schádzam po schodoch a o chvíľu predo mnou opäť prebehne muž so slávnym menom, hlasom a poriadnou dávkou charizmy.
Úsmev v jeho tvári.
Hoci je zjavné, že vôbec nie na mňa.
Ale je pekné si to myslieť. 😁
A už ho niet.
Čas koncertu sa neúprosne blíži. Rovnako ako tma, ktorá pomaly otvára dvere noci a mne možnosti fotiť, byť v blízkosti tejto tvorivej partie a počuť ich hudbu naživo.
Pred pódiom sa začína zgrupovať celá „osada“. Za oponou vidno pohyb, pripravujú sa nástroje, technika, hudobníci. Vo vzduchu je napätie.
A potom to príde.
Noid a Arakain.
Dav vybuchne.
Je zvláštne pozorovať túto atmosféru, keď človek vie, že títo ľudia spolu nie sú iba pár hodín pod pódiom. Mnohí spolu strávili celý deň. Poznajú sa. Hudobníci poznajú fanúšikov, niektorých dokonca po mene.
A je to cítiť.
Nie je tu klasická hranica „kapela – publikum“. Je tu niečo oveľa uvoľnenejšie. Bližšie. Osobnejšie.
Miloš Meier je za bicími vo svojom živle. Keď príde na jeho sólo, presne viete, prečo ho sledovať. Drive, energia, úsmev a ruky, nohy, bicie – nič z toho nemá v pláne šetriť. A ten jeho šibalský úsmev počas hrania? Ten hovorí úplne jasne, že si to užíva.
foto: Zuzana Mitra
Dymytry následne rozbiehajú svoju koncertnú jazdu naplno. Energia lieta z pódia do davu a späť. Kapela komunikuje s publikom, fanúšikovia odpovedajú po svojom – hlasno, nadšene a bez zábran.
A potom prichádza Ocelová parta.
Pri tejto skladbe sa mení dynamika celého priestoru. Keď Vašek Noid Bárta vyzve publikum, aby išlo s ním, dav sa rozskáče raz na jednu, raz na druhú stranu. Ruky hore a stovky ľudí sa na chvíľu menia na jeden veľký psy-core organizmus.
Lenže tentoraz príde zvrat.
Po všetkých peckách, speve a pohybe zrazu zaznie:
„Pozóóór!“
„Tři, dva, jedna… start!“
A dav v okamihu zmĺkne a zastaví sa.
Dymytry však idú ďalej naplno, zatiaľ čo publikum sa na sekundu premení na súsošie.
foto: Zuzana Mitra
Na tento moment.
Vašek navyše trochu pošteklí zvedavosť fanúšikov, keď naznačí, že sa možno chystá nová skladba. Pýta sa, či môže prezradiť jej názov, a obracia sa na kapelníka a zakladateľa Dymytry, Dyma – Jiřího Urbana.
Ten ho však s úsmevom podpichne, či vôbec ten názov pozná, pretože jemu je ešte neznámy.
Parťácky smiech.
Presne ten typ momentu, ktorý ukazuje, že na pódiu to nie je len o dokonale odohranom sete, ale aj o ľuďoch, ktorí sa spolu jednoducho bavia.
foto: Zuzana Mitra
Dymytry v maskách pokračujú vo svojich skladbách s plným nasadením. Na pódium si prizývajú aj fanúšikov, ktorí si môžu zahrať spoločne skladbu s kapelou DYMYTRY.
Aj o tom DYMYTRY SABAT je.
Pri skladbách Revolter či Černobyl je Gorgy vo svojom gitarovom živle. Z bokov pódia šľahajú ohne a on ešte viac pridáva svoj dynamický, rýchly temperament. Oheň, gitara, pohyb a hudba sa v jednom okamihu spoja do obrazu, ktorý sa fotografovi jednoducho nechce pustiť z objektívu.
A Arakain do toho všetkého zapadajú úplne prirodzene.
foto: Zuzana Mitra
Celý deň totiž smeruje k jednému spoločnému bodu – hudbe, ľuďom a zážitku, ktorý sa nekončí posledným tónom.
Pretože potom príde večer.
A koncert sa skončí.
Človek by čakal, že energia konečne spadne.
Lenže ona iba zmení podobu.
Fanúšikovia si sadajú k ohňu. Hlasnú hudbu postupne nahrádza praskanie dreva a plápolajúce plamene. Vzduchom sa už nenesú gitarové riffy, ale zvláštne ticho.
Pri ohni je pokoj.
Ľudia už takmer nerozprávajú.
A človek môže ešte chvíľu len sedieť, nechať doznievať hudbu a v hlave si prehrávať to, čo sa počas večera odohralo.
Hudba sa z pódia presunula medzi ľudí.
Do ohňa.
Do lesa.
Do ticha.
Do tej zvláštnej energie, ktorá zostáva vo vzduchu ešte dlho po poslednom tóne.
Koncert sa skončil.
Ale náboj nie.
Neztrácíme náboj.
foto: Zuzana Mitra
A Dymytry ho rozhodne nestrácajú. Ich psy-core vibrácia pokračuje ďalej – na ďalších koncertoch, medzi ďalšími fanúšikmi a v ďalších príbehoch, ktoré sa ešte len odohrajú.
Autor a foto: Zuzana Mitra
