Posledný deň jubilejnej 30. Pohody ponúkol všetko, čo robí tento festival výnimočným. Od reggae, klasiky či folklóru cez islandský pop, československý rock až po elektronickú explóziu The Prodigy. Medzi koncertmi sa odohrávali malé ľudské príbehy, ktoré pripomenuli, že Pohoda už dávno nie je len o hudbe. Je to miesto, kde sa už tridsať ročníkov stretávajú ľudia, hodnoty a emócie.
Reggae na obed? Lepší štart sme si priať nemohli
Sobotný program sme na Orange Stagei odštartovali na slnečnom koncerte bratislavskej reggae kapely Medial Banana. Myslím, že koncerty našich kamarátov zo slovenských skupín navštevujem najčastejšie. A veľmi ma to baví.
Na Pohode 2026 predstavili vo vynovenej zostave hudobníkov niekoľko novších skladieb vrátane jednej premiérovej novinky. Na pódiu sa k nim pridal aj dredatý rapper Ley Lofaj, s ktorým nedávno absolvovali spoločné turné, v skladbe Red Sun.
Setlist šikovne prekladali novinkami aj osvedčenými hitmi ako Káva, Nemôžem prestať či Keď padá dážď. Bolo nádherné sledovať ľudí, ktorí si spievali texty spolu s kapelou. Nielen pod pódiom, ale aj vzadu na tráve, kde jedni oddychovali, druhí tancovali do rytmu reggae a ďalší sa len usmievali. Presne taká hudba patrí k slnečnému obednému festivalovému času.
„Ľúbime vás, Pohoda! Máme najlepších fans. Urobte bordel pre seba!“ prihovorili sa vďačne publiku chalani z kapely.
Jedným z najmilších momentov koncertu bola skladba Sójové rezne, počas ktorej sa na pódiu objavila Pokyho dcérka Lil Z. Svojou bezprostrednosťou vyvolávala v divákoch široké úsmevy a po pesničke si vyslúžila obrovský jasot a potlesk.
V prídavku pri skladbe Staré časy nechala kapela celé publikum spievať bez hudobného sprievodu. Letiskom sa niesli tisíce hlasov a mne opäť vyvolali zimomriavky. Chalani napokon zišli medzi fanúšikov a, ako už býva dobrým zvykom, nechýbala ani spoločná fotografia s publikom, aby zostali spomienky na jubilejnú Pohodu živé.
Od Dunaja až do Japonska
Hlavný Zlatý Bažant Stage symbolicky otvoril aj sobotný program. Patril ukrajinskému INSO-Lviv Orchestra, ktorý priniesol pokojný koncert presne z kategórie tých, ktoré sa na skoré popoludnie dokonale hodia.
Ľudia posedávali na tráve, oddychovali v tieni veľkého pódia a nechávali sa unášať skladbami inšpirovanými krajinami, ktoré spája rieka Dunaj. V publiku nechýbala ukrajinská vlajka ani vlajka s prečiarknutým symbolom Z. Po každej skladbe nasledoval silný potlesk a spontánne výkriky uznania, z ktorých mal dirigent očividnú radosť.
Úplne iný hudobný svet priniesol na Orange Stage ďalší program.
Japonská formácia Turtle Island sa na Pohode predstavila vôbec po prvý raz a veľmi rýchlo ukázala, že ich tvorba sa nedá zaradiť do žiadnej škatuľky. Hudobníci milujú experimentovanie. Tradičné japonské nástroje prepájajú s nástrojmi z iných kultúr, pridávajú prvky metalu, divadla, tanečnej hravosti aj japonského humoru.
Výsledkom je divoká, nepredvídateľná a mimoriadne zábavná hudobná jazda. O to sympatickejšie pôsobilo, keď sa z pódia zrazu ozvalo po slovensky: „Ako to ide, Pohoda?“ Takéto drobnosti si publikum vždy získajú.
Silné hlasy, silné príbehy
Jedným z najvýraznejších objavov minuloročného projektu Africa Express Damona Albarna bola mexická speváčka Luisa Almaguer. Tento rok sa na Pohodu vrátila so svojím vlastným koncertom a opäť potvrdila, prečo patrí medzi najoceňovanejšie osobnosti súčasnej latinskoamerickej hudobnej scény.
Jej hlboký zamatový hlas dokáže publikum doslova zhypnotizovať. Každá skladba pôsobí veľmi intímne, no zároveň nesie silnú spoločenskú výpoveď. Luisa je trans žena a vo svojej tvorbe otvorene hovorí o identite, prijatí aj hľadaní vlastného miesta vo svete. Je nežná aj odvážna zároveň. EUropa Stage zaplnili zástupy ľudí, ktorí jej vystúpenie prežívali so záujmom a zvedavosťou.
Legendy, výpovede aj dlho očakávaný návrat
V rovnakom čase, ako Luisa Almaguer očarovala publikum na EUropa Stagei, patril hlavný Zlatý Bažant Stage jednej zo zásadných osobností československého rocku. David Koller sa na Pohodu vrátil so svojou kapelou a pripomenul, prečo jeho tvorba patrí už desaťročia k tomu najlepšiemu, čo na našej scéne vzniklo.
Jeho koncert ponúkol množstvo skladieb, ktoré poznajú celé generácie fanúšikov. Zazneli legendárne hity Lucie ako Šrouby do hlavy či Černí andělé, tentoraz v o niečo rockovejších aranžmánoch s výraznejšími gitarami. Silným momentom bola aj skladba Chci zas v tobě spát, ktorou vzdal hold nedávno zosnulému textárovi Oskarovi Petrovi. Keď prišiel refrén, spievali ho ľudia od prvých radov až ďaleko dozadu.
V ďalšom časovom slote nasledoval silný autorský koncert. Na pódiu sa predstavil britský básnik, hudobník a performer Kae Tempest.
Kae patrí k umelcom, ktorí vo svojej tvorbe hovoria s odzbrojujúcou úprimnosťou o všetkom, čím žijú, čo prežívajú a nad čím premýšľajú. Aj preto sa stávajú hlasom mnohých ľudí, ktorí sa v ich textoch nachádzajú. Kae je trans muž a svoju identitu prirodzene začleňuje do osobnej výpovede o svete, ľuďoch a vlastnom prežívaní.
Na pódiu nepôsobil ako hviezda, ale skôr ako človek, ktorý prišiel úprimne niečo povedať. Vystúpenie bolo minimalistické, bez veľkých efektov, iba Kae, jeden spoluhráč a slová. O to väčšiu silu mali.
Na hlavnom pódiu sa medzitým pripravovala jedna z najočakávanejších interpretiek tohtoročnej Pohody.
Islandská speváčka Emilíana Torrini mala na trenčianskom letisku vystúpiť už dávnejšie, no okolnosti jej to vtedy neumožnili. O to väčšiu radosť mali fanúšikovia, že sa jej koncert konečne podarilo zrealizovať.
Krehká blondínka priniesla presne to, čo od nej publikum očakávalo – nežnú, citlivú a veľmi ľudskú hudbu. Väčšina návštevníkov ju pozná najmä vďaka svetovému hitu Jungle Drum, ktorý si nechala až na samotný záver. Počas koncertu sa viackrát spontánne rozosmiala, čo pôsobilo neuveriteľne prirodzene a sympaticky.
Jednotlivé skladby neuvádzala len názvom. Rozprávala príbehy o tom, ako vznikli a čo pre ňu znamenajú. Aj vďaka tomu mal koncert veľmi komornú atmosféru napriek tomu, že sa odohrával na hlavnom pódiu. Emilíana počas svojej kariéry spolupracovala s interpretmi ako GusGus, Thievery Corporation či Kylie Minogue a svoj nezameniteľný hlas prepožičala mnohým ďalším nahrávkam. Na Pohode však bola predovšetkým sama sebou – nenápadná, úprimná a očarujúca.
Pohoda má svojich domácich hrdinov
Kým na hlavnom pódiu doznievali posledné tóny Emilíany Torrini, Orange Stage opäť praskal vo švíkoch. Para totiž na Pohodu patrí už rovnako prirodzene ako západ slnka nad trenčianskym letiskom.
Kapela odohrala koncert pred tradične obrovským publikom. Ľudia stáli ďaleko za zvukárskym pultom, spievali každú skladbu a vytvárali atmosféru, ktorú dokáže pripraviť len niekoľko slovenských skupín. Para a Pohoda sú jednoducho spojenie, ktoré funguje už celé desaťročia.
Zaujímavé však bolo sledovať aj dianie o niekoľko stoviek metrov ďalej. V rovnakom čase mala úplne zaplnenú Arénu Slovenskej sporiteľne aj ďalšia domáca hviezda – rapper Gleb. Publikum tam bolo citeľne mladšie, no energia ani nadšenie nezaostávali.
Práve takéto momenty krásne ukazujú, ako sa Pohoda prirodzene mení spolu so svojimi návštevníkmi. Vedľa seba tu bez problémov existujú kapely, na ktorých vyrastala jedna generácia, aj interpreti, ktorí dnes oslovujú tú ďalšiu. A obe majú na festivale svoje pevné miesto.
Pohoda sa odohráva aj mimo pódií
Na Pohode sa však tie najkrajšie momenty neodohrávajú len na veľkých stageoch.
Neodmysliteľnou súčasťou festivalu sa už stali aj veselí Holanďania Bazzookas. Niekoľkokrát denne roztočia svoju pojazdnú párty priamo medzi návštevníkmi. Ich ikonický Bazzookas Bus sa zakaždým stane centrom spontánnej zábavy. Hudba hrá naplno, ľudia tancujú okolo autobusu aj v ňom a vo vzduchu lietajú ruky aj nohy. Kto to ešte nezažil, mal by to určite napraviť. Je to jedna z najbezprostrednejších a najradostnejších atrakcií celej Pohody.
Jubilejný tridsiaty ročník priniesol aj niekoľko krásnych ľudských príbehov.
Po dvadsiatich piatich rokoch sa opäť stretli Radík a Alena, dvojica z legendárnej fotografie Radovana Stoklasu z blatovej Pohody 2001. Fotograf ich vypátral len niekoľko dní pred festivalom, kde v sobotu vznikla nová spoločná fotografia. Medzi oboma zábermi uplynulo štvrťstoročie, no úsmevy zostali.
Silný moment zažila aj dvojica Peter a Eva. Pred dvoma rokmi ich počas búrky spojila Pohoda, z kolegov sa stali partneri a teraz ich priamo na festivale zosobášil primátor Trenčína Richard Rybníček.
A do tretice prišla chvíľa, ktorá dojala celý organizačný tím. Počas tradičnej festivalovej ďakovačky požiadal PR riaditeľ Pohody Lukáš o ruku svoju priateľku Katku. Nadšené ovácie patrili tentoraz nielen hudobníkom, ale aj láske.
Sú to príbehy, ktoré sa nedajú naplánovať. Vznikajú prirodzene. A práve preto si ich ľudia pamätajú ešte dlho po skončení festivalu.
Večer plný emócií
Po zotmení prišiel čas na jednu z najobľúbenejších slovenských speváčok.
Jana Kirschner priniesla na Pohodu svoj výnimočný koncertný projekt Večer Trojkráľový, ktorý pripravila spolu s Robert Balzar Triom. Namiesto veľkolepej šou ponúkla komorné, intímne a veľmi úprimné vystúpenie. Jemné aranžmány nechávali vyniknúť jej hlasu a každá skladba pôsobila ako osobný príbeh. Bol to koncert, pri ktorom sa nikam neponáhľate. Len počúvate.
Darček k tridsiatke menom The Prodigy
A potom prišiel čas na veľké finále jubilejnej Pohody. Vysnený gratulant aj darček v jednom. Britské legendy The Prodigy.
Na trenčianske letisko sa vrátili po tretíkrát. Prvýkrát tu vystúpili v roku 2005 počas pamätnej prietrže mračien sprevádzanej bleskami, druhýkrát v roku 2016. Tentoraz však už bez frontmana Keitha Flinta, ktorého strata je dodnes citeľná. Bola som veľmi zvedavá, ako sa kapela popasuje s jeho neprítomnosťou.
Fanúšikovia si svoje miesta pod pódiom či na tribúne strážili už dlho pred koncertom. Čakanie im spríjemňoval energický DJ set a s blížiacou sa polnocou bolo cítiť narastajúce napätie. Dalo sa doslova krájať.
Publikum potešila krátko pred festivalom správa, že The Prodigy si pri príležitosti 30. výročia Pohody vyžiadali dvadsať minút navyše. „Tridsať rokov Pohody! Musí to byť špeciálne!“ A presne také to bolo.
Maxim a Liam prišli spolu s koncertnými hudobníkmi a od prvých sekúnd spustili dokonale premyslenú audiovizuálnu šou. Svetlá, lasery, projekcie aj zvuk mali svoje presné miesto. The Prodigy opäť ukázali, prečo patria medzi najvplyvnejšie koncertné kapely posledných desaťročí. Ich tvorba zásadne ovplyvnila elektronickú hudbu tým, že spojila rave s energiou rockových gitár a bicích. Dodnes sú okamžite rozpoznateľní nielen hudbou, ale aj vizuálnou identitou.
Tentoraz priniesli nové aranžmány pesničiek, no jednu vec si ponechali ako svoj charakteristický podpis. Celý koncert je vystavaný ako sínusoida. Explozívne skladby plné energie striedajú pomalé, temné a takmer prázdne pasáže, počas ktorých Maxim burcuje publikum jednoduchou otázkou: „Are you ready?“ A o pár sekúnd opäť prichádza hudobná explózia.
Najtvrdšie pasáže sprevádzali lasery lietajúce tesne nad hlavami desaťtisícov ľudí. V pomalších premosteniach sa celé pódium ponorilo do tmy, prerušovanej len červenými svetlami.
Počas koncertu nás Maxim viackrát nazval bojovníkmi a na záver dodal: „Milujeme a rešpektujeme vás všetkých.“
Zazneli všetky skladby, na ktoré fanúšikovia čakali. Voodoo People, Poison, No Good, Their Law, Smack My Bitch Up, Breathe či Out of Space. Pri Firestarter sa na obrazovkách objavila nezameniteľná silueta Keitha Flinta. Nebol tam fyzicky, no celý koncert akoby zostával jeho súčasťou. Bola to krásna, citlivá pocta. V tej chvíli sa mi zarosili oči.
Bolo to veľkolepé finále festivalu, aké si jubilejná tridsiata Pohoda skutočne zaslúžila.
Pohoda pokračuje aj po poslednom koncerte
Jubilejná Pohoda sa však posledným koncertom nekončí. Po The Prodigy pokračoval nočný program na ďalších pódiách a ráno už tradične patrilo vítaniu slnka s Bez ladu a skladu. Celý festival napokon uzavrela nedeľná ekumenická bohoslužba, ktorá už roky patrí k jeho pokojným a výnimočným bodkám.
A potom sa človek pomaly vracia domov. Zbalí stan, poslednýkrát prejde areálom, pozrie sa na letisko, ktoré sa pomaly vracia do bežného života a uvedomí si, že opäť zažil niečo, čo sa len ťažko vysvetľuje niekomu, kto tam nikdy nebol.
Moja Pohoda
Tento rok však mala moja Pohoda ešte jeden úplne nový rozmer. Bola to moja 28. Pohoda a zároveň prvá Pohoda mojej dcérky.
Ešte minulý rok som na festivale vstúpila do deviateho mesiaca tehotenstva. Tento rok som sa po trenčianskom letisku prechádzala už s bábätkom. Som nesmierne vďačná, že som jej mohla ukázať miesto, ktoré je pre mňa už desaťročia také výnimočné. A najkrajšie na tom bolo, že sa jej tam naozaj páčilo. Užívala si hudbu, ľudí, atmosféru aj všetky nové podnety okolo seba. A úžasné bolo sledovať, ako prirodzene ju prijali ostatní pohoďáci – od detí cez mladých ľudí až po skúsených festivalových veteránov.
Možno práve preto som tento rok ešte intenzívnejšie vnímala, ako sa Pohoda za tie roky rozrástla. Už dávno to nie je iba festival jednej generácie. Stretávajú sa tu ľudia, ktorí prišli prvýkrát, aj tí, ktorí si so sebou nesú históriu desiatok ročníkov.
A svoju históriu si nosím doslova na ruke.
Na Pohodu si každý rok dávam pásky zo všetkých ročníkov a niekoľkokrát denne sa mi stane, že si ich niekto všimne a prihovorí sa mi. Niekedy sú to starí známi pohoďáci, inokedy úplne neznámi ľudia, ktorých zaujme tá farebná história na mojom zápästí.
Veľmi milé bolo stretnutie s partiou tínedžerov, ktorí sa ma zvedavo pýtali na jednotlivé ročníky. Keď zistili, koľko rokov už na Pohodu chodím, s úprimným obdivom ocenili túto malú festivalovú kroniku.
Ešte silnejší moment prišiel pri stretnutí s návštevníčkou z Indie. Chcela si moju ruku odfotiť, a tak som jej porozprávala príbeh všetkých tých pások a rokov, ktoré predstavujú. Na konci sa ma spýtala, či ma môže objať.
A práve takéto chvíle sú dôvodom, prečo Pohoda funguje. Spája ľudí, ktorí by sa možno nikde inde nestretli.
Z návštevníčky z Indie sa stal nadšený fanúšik festivalu a už teraz vie, že sa chce vrátiť.
Tridsať rokov slobody, hudby a ľudskosti
Po takmer troch desaťročiach ma Pohoda stále dojíma a dokáže niečím prekvapiť. Aj po toľkých rokoch mám počas niektorých momentov pocit, že sa na chvíľu zastaví čas a človek si uvedomí, aké výnimočné miesto vlastne vzniklo na trenčianskom letisku.
Tento rok som si to uvedomila počas koncertu The Prodigy. Uprostred desaťtisícov ľudí, pod lasermi a za zvuku jednej z najväčších kapiel elektronickej hudby, som pocítila obrovskú hrdosť. Hrdosť na to, že niečo také veľké, profesionálne a rešpektované po celom svete môže existovať práve na Slovensku.
O to viac, že za tým všetkým nie je samozrejmosť. Je za tým obrovské nasadenie, energia a nadšenie Michala Kaščáka a celého tímu Pohody, ktorí už tridsať rokov vytvárajú miesto, kam sa ľudia radi vracajú.
Tento ročník navyše ukázal, že festival dokáže rásť. Napriek tomu, že prišlo približne o desať percent viac návštevníkov, areál fungoval výborne a organizátori sa veľmi citlivo popasovali s jeho priestorovým riešením.
Pohoda nie je výnimočná preto, že sa na nej nikdy nič neudeje podľa plánu. Je výnimočná preto, že presne vie, čím chce byť.
Je oslavou slobody a nezávislosti. Miestom, kde na niekoľko dní vznikne malý svet založený na ohľaduplnosti, tolerancii, rozmanitosti a spolupatričnosti. Mesto, v ktorom sa ľudia k sebe správajú s rešpektom a kde sa dá na chvíľu uveriť, že takto by svet mohol fungovať stále.
Možno práve preto Pohoda vyvoláva u niektorých ľudí také silné reakcie. Pretože ukazuje alternatívu. Ukazuje, že veľké podujatie môže stáť na hodnotách, nielen na číslach. Že úspech nemusí znamenať stratu charakteru.
Aj preto ma vyrušuje, keď sa na internete objavujú útoky a snahy znehodnotiť a očierniť niečo, čo desaťročia prináša ľuďom radosť. O to viac v čase, keď festival čelí neistote okolo budúcnosti trenčianskeho letiska a podmienkam, ktoré mu jeho fungovanie komplikujú.
Pohoda však nikdy nebola postavená na pohodlnosti. Pohoďáci za tie roky mnohokrát ukázali, že svoje hodnoty neopustia a chrbát neohnú.
A možno práve v tom je jej najväčšia sila.
Pohoda je dar.
Pohoda 2027 bude na letisku
Tento rok sme oslávili 30. ročník Pohody.
Budúci rok oslávime 30 rokov s Pohodou.
A to je ďalší krásny dôvod stretnúť sa opäť na trenčianskom letisku.
Som zvedavá, čo Michal Kaščák a jeho tím vymyslia tentoraz. Tešíme sa.
Vidíme sa na Pohode 2027. ❤️
Prečítajte si aj článok Pohoda 2026 odštartovala naplno. Jubilejný festival spojil hudbu, rodiny aj výnimočnú atmosféru oslavy alebo Pohoda 2026: Piatok patril radosti z hudby. Od dychovky z Rumunska až po majestátneho Apasheho.
Autor: Martina Jarolínová
Foto: Richard Lutzbauer