Kapela Iné Kafe zaznamenala v poslednom období zvýšenú aktivitu a to bol dôvod vyspovedať ich frontmana. Vratko Rohoň je frontman, spevák a gitarista poppunkovej skupiny Iné Kafe. Vratko pôsobí v kapele od jej vzniku až po súčasnosť. Okrem členstva v kapele je tiež dopravným pilotom na Boeingu 737. Je autorom drvivej väčšiny pesničiek Iné Kafe. Skupina mala pauzu od februára 2006 do 11. januára 2010, kedy na tlak fanúšikov ohlásila comeback a funguje dodnes.
Vratko svoju aktívnu hudobnú kariéru začal v roku 1989, keď s dvomi ďalšími kamarátmi založil svoju prvú skupinu. Tá si neskôr dala názov Poseidon, no Vratko z nej po troch mesiacoch odišiel. V roku 1991 založil thrashmetalovú skupinu Cemetery, ktorá zahrala 5 koncertov a rozpadla sa. V rokoch 1993 – 1994 pôsobil Vratko v skupine Shotgun, kde sa zoznámil s Majom Chromým. Skupina odohrala pár koncertov a rozpadla sa. V roku 1995 sa však Chromý a Vratko stretávajú opäť, aby založili Iné Kafe. Do roku 1999 sa skupina viac menej drží punkového zamerania, ale po zmene zostavy sa ustaľuje vo vodách neopunku či punkrocku. V skupine sa vystriedali (okrem hosťujúcich členov) 3 speváci, 2 basgitaristi, 3 gitaristi a 4 bubeníci, pričom Vratko bol jediným trvalým členom.
Ahoj, neobvyklé výročie, nové video a k tomu niekoľko koncertov či nezvyčajný krst. To všetko vystihuje posledné dni kapely Iné Kafe. Za 22 rokov na scéne Iné Kafe vychovalo niekoľko generácií ľudí. Ako hodnotíš doterajšie roky kapely?
Je fajn, že sa také niečo stalo, my to však tak nevnímame. Keď sme začínali, nemali sme v pláne vychovávať, ale nejako to prišlo samé a vydržali sme 22 rokov. Sme radi, že ľudia majú k nám vzťah. Na koncertoch sú v prednom rade teenageri a za nimi sú ľudia cez 20 rokov a vzadu sa bavia aj 40-nici či 50-nici. Takže ako sú antibiotiká širokospektrálne, aj my sme taká širokospektrálna kapela.
Pre veľa ľudí si ty s celou kapelu veľkými legendami, vnímaš to vôbec?
Ja si nemyslím, že sme legenda. Slovo legenda je výraz, pred ktorým mám obrovský rešpekt, čiže nemyslím si, že sme legenda. Sme kapela, ktorá sa snaží byť aktívna, hráme koncerty, vydávame albumy (pozn. redakcie: INEKAFE vydalo doteraz 7 albumov), točíme klipy. Za 22 rokov mnohé kapely nevydajú toľko albumov, takže aspoň máme čo hrať na koncertoch. Legendami sú podľa mňa Olympic alebo Elán. Iné Kafe je na toto pomenovanie ešte príliš malá.
Idete však tým správnym smerom podľa mňa.
Presne tak, smer, ktorým ideme, je správny a jedného dňa sa možno tou legendou staneme v tom pravom slova zmysle. Teraz si však ideme svoje a budeme hrať pesničky, vydávať klipy single, albumy a hrať koncerty.
Je neopunk stále taký atraktívny, ako to bolo v 90. rokoch?
Neopunk mal podľa mňa komerčnú vlnu presne okolo roku 2000 a my ako kapela sme v tej dobe už na Slovensku tento štýl hrali. Keď sme sa ako partia chalanov stretli v garáži, tak sa nám všetkým tento štýl páčil a preto sme ho začali hrať. Samotný Blink 182 vydali svoj najúspešnejší album v roku 1999. Vtedy sme sa k tomu albumu dostali aj my a veľmi sa nám páčil. Bola to nová kapela, ktorú nikto nepoznal. Takže áno, bolo to okolo roku 2000.
Vtedy bol taký boom, avšak dodnes prežili len niektoré kapely ako Green Day, Offspring a ďalšie. Mnohé skončili. My sme tu tiež, stále sa snažíme a hráme. Dnes je však mainstream iný, je tam viac hip-hopu, alebo sa hrá Justin Bieber a podobne. Ale cez to všetko, ako som spomínal, v prednom rade sú teenegeri. Máme veľa ľudí, ktorí nás počúvajú a sú úplne mladučkí. Možno po nejakých detských interpretoch, ktorých si odkrútia, sa rozhliadnu okolo seba a vyberú si rock, ktorým si idú a potom už ostanú pri nás.
Ja mám napríklad staršieho súrodenca a vlastne on ma priviedol práve k Iné Kafe a potom sa to začalo nabaľovať aj na iné kapely.
Presne tak to bolo v mnohých prípadoch.
Napriek veľkej fanúšikovskej základni stále nie je počuť vaše skladby v slovenských rádiách. Prečo? Myslím. že ľudia by si Iné Kafe radi vypočuli aj v nejakom rádiu…
Neviem, nerozumiem slovenským rádiám, vyšiel aj zákon o tom, že musia hrať, samozrejme, mnohé dali odvolanie, ja tomu jednoducho nerozumiem. Napríklad Chorvátsko má v zákone, že musia hrať 40 % a hrajú 60 %, čiže to je tak trochu aj o národnej hrdosti, ktorá podľa mňa na Slovensku nefunguje. Chceli sme byť samostatný národ, od roku 1993 sme samostatní, čo je 25 rokov a my si nedokážeme obhájiť hudbu vo vlastnom jazyku.
Mnohé rádia si dávajú do podmienok, že budú hrať slovenskú muziku, ale musí byť spievaná po anglicky. Čo vyzerá naozaj, ako keby sme sa za vlastnú hudbu a rodný jazyk hanbili. Rádia tu vytvárajú pocit, že sa za ňu treba hanbiť. Majú na to zahraničné firmy, ktoré im robia výskumy. Ale povedzme si, aký výskum urobí zahraničná firma na slovenskej hudbe? Žiadny!
Čiže oni to takto riešia a potom nás zavolajú každý rok na svoj letný festival, ktorý robí viac menej každé veľké rádio a vždy je to o tom istom, ja im poviem: „My vám tam budeme hrať vtedy, keď vy budete hrať nás!“ Takže ani na jednej tej akcii nehráme. Rovnako nechcú zaplatiť normálny honorár. Za hranie nám ponúkajú reklamný budget a na toto im vždy poviem, nech si zavolajú Rihannu za reklamný balíček, možno im príde zahrať.
Teraz som presne týmto jedno rádio nahneval, a tak o našom novom singli nechcú ani počuť. Takže vôbec tomu nerozumiem, prečo nás rádiá vôbec nehrajú, ale nezbláznime sa z toho. Bolo by určite super, keby bolo z rádia počuť nové pesničky a nielen naše a kľudne aj 50 na 50. Na Facebooku sme si robili prieskum na vzorke asi 1000 ľudí a vyšlo nám, že nikto nechce 100 % slovenskej muziky, ale ani 100 % zahraničnej. Ľudia chcú počúvať tak slovenskú, ako aj zahraničnú muziku, všetci chceme počúvať zahraničnú muziku, ale chcem tak isto, aby sa rozvíjala tá naša.
Je to presne o tom, čo hovoríš, že v podstate rádiá hrávajú stále dookola to isté.
No to sú tie ich formáty a nás to mrzí, že to nerobia inak. Avšak my na nich už kašleme a ideme si svoje. Hráme priemerne 70 – 80 koncertov ročne, bez podpory rádií. Ono je to tak, že sú kapely, ktorým rádiá pomáhajú, ale sú aj také kapely, ktoré ich dokážu zničiť. Rádio nie je úplne alfa a omega pre kapelu ako takú, pretože keď ťa budú hrať príliš dlho v rádiu, tak začneš fanúšikom, ktorí si ťa objavili svojou cestou, liezť na nervy a vybudujú si averziu, čo ani ty nechceš. Jednoducho sú také kapely, ktoré však nechcem menovať.
To sa stalo mnohým kapelám, že ľudia začali byť alergickí na ich pesničky, hoci na nich zarobili veľa peňazí a všetci poznali ich piesne. A potom sú kapely, ktorým to nejakým spôsobom neublíži. A my to vôbec neriešime, jednoducho nás nehrajú a nám to zatiaľ neubližuje, my fungujeme 22 rokov viacmenej bez rádií.
Fanúšikov máte veľa aj bez toho, aby vás hrali v rádiu a myslím, že ich vždy budete mať, ste taká kapela.
To si nemyslím až tak veľmi, podľa mňa o fanúšikov treba bojovať. Teraz sme vydali nový singel, pretože chceme prinášať stále niečo nové. Je to výrazná investícia, kapela si musí odkladať peniažky na to, aby mala na takéto veci, pritom by sme si za to mohli kúpiť niečo iné, ale tak dáme to do klipu, pretože vieme, že ten klip poteší ľudí. Za odložené peniaze môžeme stráviť viac času v štúdiu, môžme si zaplatiť lepšieho režiséra a vo finále priniesť fanúšikom niečo, čo bude fresh. Takýmto spôsobom kapela napreduje. Musíme o nich bojovať, nie je to tak, že by sme mali teraz licencie na našich fanúšikov a budeme ich mať 4ever.
Ako vidíš budúcnosť kapely? Chystáte nový album ?
Nie. Vydali sme nový singel (pozn. redakcie: Sínus dopadu), ktorý mám hotový od roku 2008, čiže po 9 rokoch som ho vytiahol zo šuflíka. V roku 2008 kapela nefungovala, keďže ja som študoval. Potom sme dali comeback, vydali sme album Právo na šťastie. Tam som mal túto pesničku rozrobenú, no zase som ju dal naspäť do šuflíka. Nemal som stále jasnú predstavu o aranžmánoch. Vedel som, že to nebude rýchle.
Potom sme urobili album Nevhodný typ avšak ani na tomto albume si pesnička nenašla svoje miesto, pretože tento album je príliš tvrdý. A vyslovene som si dal na čas, aby som si sám v sebe ujasnil, aké aranžmán chcem. Tento rok sme sa hecli s Maťom Turcerom (pozn. redakcie: člen kapely From Our Hands). Je to chalan zo štúdia Pulp v Bratislave, s ktorým sme na piesni Sínus dopadu popracovali natoľko, až dostala dnešnú podobu. Podľa mňa je to veľmi silná pesnička a zároveň je dosť atypická pre Iné Kafe.
Ale my hráme aj pomalé veci, napríklad Spomienky na budúcnosť či Mám pocit. Na každej doske máme minimálne jednu pomalú pesničku. Veľa ľudí už bije na poplach, že meníme štýl! Nie, nemeníme, máme iba zase pomalú pesničku a na sociálnych sieťach sme im odkázali: „Nechajte nás urobiť aj pomalú pesničku, veď táto pesnička sprevádza bestofku, kde je ďalších 20 tvrdých vecí.“ Aj Ráno je vlastne pomalá vec a je to doteraz náš najúspešnejší singel.
Takže niečo sa bude diať, ale do nového albumu nechceme ísť, pretože Nevhodný typ je veľmi silná doska, ktorej latku preskočiť nebude také ľahké. Momentálne sa venujeme viac koncertovaniu a vydali sme Best of album. Vydali sme nový singel, spravili sme k tomu dobrý klip. V tomto všetkom je pol roka práce. Nikdy sme tak dlho klip na jednu pesničku nerobili. Väčšinou sme za to obdobie mali hotový celý album. Teraz sme chceli dať ľudom kvalitu. Určite raz vydáme nejaký nový album. Máme ich 7, takže pomaličky.
Tento rok už veľa koncertov nie je v pláne. Pár koncertov v menších mestách a následne Vianočná tour. Chystáte nejakú väčšiu tour na budúci rok? Prídete aj do môjho rodného Trenčína napríklad?
Nehráme v malých mestách, v decembri hráme iba vo veľkých mestách – Praha, Brno, Bratislava, Nitra a Prešov.
Ale do toho máte aj také menšie mestá.
Máme takú teóriu. Hráme veľké mestá 2x do roka. Zúčastňujeme sa festivalov, napríklad Majáles Brno a Praha, alebo Bažant na Mlynoch v Bratislave. Nakoniec ideme do klubu a to stačí pre naše publikum. K tomu si občas prihodíme nejaké menšie mestá, kde sa niečo deje alebo tam chceme zahrať. Niektorí fanúšikovia chodia iba na festivaly, niektorí iba do klubu a podaktorí chodia všade. Ale netreba to preháňať, to je základná mustra nášho koncertovania. Trenčín sme tentokrát vynechali, lebo sme tam hrali pred rokom. Takéto stredné mestá, ako je Trenčín, navštevujeme približne raz za dva roky.
Na internete sa objavilo nové video Sínus dopadu, je to zaujímavý názov, avšak veľa ľudí nemá rado goniometrické funkcie. Prečo teda tento názov?
Nemá to nič spoločné s goniometrickými funkciami, netreba počítať nejaký sínus alebo tangens. Sínus dopadu znamená hodnotu uhla dopadu svetla, respektíve nejaká hodnota svetla, ktoré prichádza priamo na človeka. Je to v prvom rade metafora, ktorá sa dá aj matematicky podložiť, ale mne ako umelcovi sa páčil tento názov. Aj sa v tej pesničke spieva, že SÍNUS JEHO DOPADU MI DODÁVA ODVAHU, čiže koľko toho svetla prijmem, čo by nositeľa nejakej energie – nádeje.
Človek ide a vidí na konci svetlo, vidí nádej, vidí cieľ, takže aj to, že letíš vesmírom, tým nekonečným priestorom a zrazu na teba dopadá nejaké svetlo. Podľa hodnoty sínusu vieš vypočítať (smiech), aká hodnota od 0 po 1 na teba ide. Čiže je to trošku o tom, ale týmto sa ľudia nemusia vôbec zapodievať. Jednoducho je to pesnička, ktorá má vesmírny štýl, to znamená, že sa tam prezentujú aj takéto výrazy a tá skladba je myslená ako celok. Aj to, aký má flow. Pomalý, trochu elektroniky. V podstate je to taká technickejšia pesnička.
Takže sa nemusíte báť. Ja sám som nemal rád goniometrické funkcie, začal som ich riešiť, až keď som začal lietať. Tam vlastne uhol vzostupu lietadla sa dá rátať aj cez sínus.
Zajtrajšie uvedenie videa bude netradičné. Prečo gymnázium? Ako vám to napadlo? (pozn. redakcie: rozhovor sa robil deň pred uvedením singlu Sínus dopadu)
Toto je úplná náhoda. V Bratislave prebehnú takzvané Vesmírne dni (20. 10. 2017). Sú to vesmírne dni kombinované s leteckými. Na letisku sú prehliadky lietadiel, vládnej letky a veľa ďalšieho. Zajtrajšok bude viac-menej zameraný na vesmír, kde okrem iného bude aj výstava meteoritov. Organizuje to môj kamarát pilot, ktorý ma poprosil, či by sme tam neprišli zahrať.
Toto je pol roka stará vec a úplnou náhodou sa stalo to, že my sme medzi tým nahrali pesničku, spravili sme klip a keď sa to všetko utriaslo, mi napadlo, že prečo to nespojiť. Vtedy prisľúbil účasť aj Ivan Bella ako prvý slovenský kozmonaut a ako som komunikoval s tým usporiadateľom, tak mi to došlo. My sme vydali videoklip, ktorý je kozmický a ty robíš vesmírne dni a ja tam budem hrať. No tak to dajme celé dokopy. Ivana Bellu poprosíme, či by nám to nepokrstil. Takto nejak to celé klaplo. Ale vôbec to nebolo plánované, je to celé úplná náhoda.
Poďme trochu k tebe. O tebe je známe, že si pilot, takže aký máš vzťah k cestovaniu, keď zrovna nelietaš?
Najradšej na svete som doma. Lietanie je dobré. Na lietaní je dobré práve to lietanie. Najhoršie na tom je, že si mimo domova, mimo rodiny a strašne veľa času zabiješ presúvaním sa medzi destináciami v dodávkach a podobne. Ja osobne som z Bratislavy nikdy nelietal pravidelnú dopravu. Väčšinou nás pošlú niekde do Varšavy, Milána alebo Tirany.
Kde si ešte nebol a chcel by si sa tam ísť raz pozrieť? Neuvažoval si niekedy, že by si šiel žiť niekam inam?
Mám 43 rokov, čiže ja už som človek, čo sa pomaly usádza. Rád by som si dokončil veci u mňa na kopaniciach. Bývam v lone prírody, čaká ma úprava posledných vecí. Chovám tam ovce, ktoré mi spásajú okolité lúky a to by som chcel nejak spojiť, aby to bolo celé príjemné. To je taký môj cieľ.
Nemám nijakú krajinu, kde by som chcel žiť. Každá krajina má svoje pre a proti. Či už je to Amerika alebo Rusko. Ale aj naše Slovensko má svoje pre a proti, ale mne to vyhovuje. Tu som sa narodil, tu sme známi, tu máme ľudí, ktorí bojujú za našu stranu – naši fanúšikovia. Kam by som sa trepal! Ako pilot som obehol naozaj kus sveta a myslím si, že doma je doma. Každý jeden národ sa má najlepšie tam, kde je doma. To isté si myslím aj o tejto prisťahovaleckej kríze. Treba pomáhať, ale hlavne treba tým ľuďom nerozbíjať ich vlastné krajiny. Na chvíľu im pomôcť tu a potom im pomôcť sa vrátiť zase domov.
Kde všade vznikajú texty? Vznikol nejaký aj v kokpite lietadla?
V lietadle je nepretržitá práca. Texty vznikajú kade-tade. Doma, za volantom, v hoteli. Napríklad pesnička Prečo je to tak? vznikla v Lučenci na hotelovej izbe. Ale väčšinou doma v kľude.
Ako vlastne spájaš náročnú prácu pilota s ešte náročnejšou prácou frontmana a speváka úspešnej kapely?
Ono sa to nedá veľmi spojiť. V podstate aktívne nelietam už nejakých 5 rokov. Licenciu si však držím. Chodím raz do roka na simulátor. Vtedy idem na jeden deň do Prahy, kde mi licenciu na rok predĺžia. Stálo ma to veľa energie a veľa financií. Čiže nechcel by som o ňu prísť. Preto chodím na toto obnovenie. A na druhej strane letectvo aj hudba má sezónu v lete, čiže sa to nedá spojiť. Niečo by som musel vynechať. Momentálne vynechávam letectvo a možno sa jeden rok stane, že vynechám celú letnú sezónu kapely. Dáme len nejaké zimné koncerty a ja by som si jednu sezónu išiel zalietať. Uvidíme, ako to bude.
Čo ti chýba na slovenskej hudobnej scéne? Čo by bolo treba zmeniť a zlepšiť, aby naša scéna bola viac úspešná aj vo svete? Mali by hudobné médiá niečo zmeniť, vylepšiť?
Ja si nemyslím, že cieľom slovenskej hudby by malo byť presadzovanie sa vo svete. Myslím si, že celkovo je trendom svetová hudba, a to musíme brať tak, ako keď ráno vyjde slnko na východe a nie na západe. Myslím si, že anglosaský svet diktuje hudobnú scénu a vždy to tak bude. Nemyslím si, že by sa nejaká slovenská kapela mohla presadiť v zahraničí. Nehovorím, že by sa nemohla, ale určite to bude zase len nejaký derivát niečoho, čo niekde vo svete bolo alebo je. Presadilo sa tu zopár moldavských kapiel alebo nejaké z Ukrajiny, Tatu, ale to sa vždy presadilo niečím takým ako etno až exotickým štýlom a tým zaujali. Bolo to až také gýčové a také, čo nebolo na západe, čiže my sme naozaj vo vývoji hudby pozadu.
Každý sa v tomto pozerá smerom na západ. Každý sa viac alebo menej na Slovensku opičí alebo sa identifikuje s tým, čo vzniklo vonku a potom príde sem. Ale to úplne stačí, lebo táto hudba vychováva celý svet. Amerika či Anglicko vychovávajú komplet celý hudobný svet. Takže cieľom slovenskej kapely by nemalo byť ísť von, ale mali by ostať doma. Možno nejaký DJi majú šancu, ale kapely by mali primárne byť doma a mali by tu mať k tomu aj vytvorené podmienky, aby sa tu mohli presadiť.
Chcel by si odkázať niečo našim čitateľom?
Nech sú šťastní, nech vás čítajú a nech sú zdraví.
Ďakujem za rozhovor a tešíme sa na ďalšie počiny kapely INÉ KAFE a prajem vám ďalších úspešných 22 rokov.
Ešte by som chcel dodať. Mali by tu byť kluby, kde budú hrať slovenské kapely, rádiá, ktoré budú pomáhať. Toto tu stále máme vo veľmi malom počte. Ja nie som predseda vlády, ktorý by to išiel riešiť. A nemyslím si, že by to začal štát podporovať. To je blbosť. To musí vzniknúť samé. Pokiaľ ale budú naši ľudia chodiť utierať zadky do Rakúska, alebo tí, ktorí sú schopní, budú odchádzať do Londýna a robiť tam aupairov, aupairky, workerov, builderov alebo ja neviem všetky tieto výrazy, tak tie prachy neprídu na Slovensko. A všetky kluby, rádiá a všetky tieto veci môžu vznikať len v tedy, keď ľudia nechajú doma peniaze a nie v zahraničí. Potom vznikne dopyt vo väčších aj menších mestách po kluboch. Tie kluby začnú vznikať, začnú tam tie kapely hrať a všimnú si to médiá.
A aj tie médiá, už to nebude taký slepačinec ako teraz. Oni nám diktujú zahraničných interpretov. Jednoducho potom vznikne hlad aj po slovenskej muzike. Ale keď tí úspešní ľudia sú v obrovskom množstve v zahraničí a zarábajú peniaze tam a nechávajú ich tam, tak Slovensko bude vždy krajinou takýchto „gastarbeiterov“, ktorí buď doma budú robiť vo výrobných halách a budú stále makať na zahraničné koncerny, alebo budú odchádzať do zahraničia. A keď už oni nie sú ochotní makať, tak si sem zavolajú radšej Rumunov a tým dajú tie malé peniaze, ktorí ich tu zase nenechajú. Takže si myslím, že každá úspešná krajina si tie peniažky necháva doma a potom tam vznikajú kluby, rádiá a všetko okolo toho.
Autor: Adel Michnová Foto: Adel Michnová
