Jamajská legenda The Congos opäť poctila Uprising svojím vystúpením plným pozitívnych vibrácií. Bombing sa s členmi kapely stretol a prinášame vám tento rozhovor.
Vitajte na Slovensku a na festivale Uprising. Ako sa vám tu páči?
– Ďakujeme, milujeme to tu, človeče. Preto sa sem stále vraciame. Už sme tu boli.
A ako si pamätáte naše publikum?
– Publikum bolo vždy skvelé. Vždy. Milujeme publikum – a teraz vidíme veľa mladých ľudí.
– A práve oni nás sem priviedli. Sme veľmi šťastní, poctení a vážime si, že tu môžeme byť znovu.
Je to pre nás česť. Užili ste si svoj koncert?
– Vždy.
– Veľmi, veľmi.
Ako deti ste snívali o živote, aký žijete teraz? Mali ste plán B, alebo bola hudba jediná cesta?
– Nie, nikdy sme to neplánovali.
– Nesníval som, mal som nočné mory.
– Toto nebolo plánované, bolo to automatické. Bolo to v nás od narodenia.
Čo teda stálo za inšpiráciou založiť kapelu?
– Ani sme to nevedeli.
– Na Jamajke je inšpirácia všade. Kamkoľvek ideš – speváci, hudba, vibrácie.
– Ale ide o to, čo ladí a čo znie správne. My sme sa snažili, aby to bolo správne – a zatiaľ sa nám to darí.
Váš album Heart of the Congos je považovaný za majstrovské dielo reggae hudby. Aké bolo pracovať s legendárnym producentom Leem „Scratchom“ Perrym?
– To je príliš veľa na rozprávanie. Dlhý príbeh.
– Ale každú chvíľu sme si užili.
– Je v tom veľa histórie. To by chcelo encyklopédiu!
– Ale všetko bolo skvelé.
Ako dlho trvalo vytvoriť album?
– Štyri… päť rokov?
– Nie, menej. Dva roky, bratu. Od ’76 do ’77.
A bez producenta by to trvalo koľko?
– To závisí. Album môžeš urobiť za deň, za týždeň, za mesiac. Záleží na hudbe a na vibráciách.
– Niekedy napíšeš pieseň pred 20 rokmi a nahráš ju až teraz. Inú napíšeš za päť minút a rovno ju nahráš. Je to mágia.
Hudobný priemysel sa odvtedy veľmi zmenil. Ako vnímate rozdiel medzi hudbou kedysi a dnes?
– Dnes je to kontrolované mafiou. Veľké nahrávacie spoločnosti sa spojili proti umelcom a zatlačili ich do úzadia.
Ale fanúšikov stále máte.
– Fanúšikovia sú naša radosť, naša energia, všetko. Bez nich by sme neboli známi.
– Oni nás urobili tým, čím sme dnes. Sú to oni, kto kontaktuje agentov a privádza nás sem. Veľmi si ich vážime.
Sme radi, že ste tu.
– A my sme radi tiež. Počasie je dobré, ako na Jamajke. V Anglicku je vždy strašná zima!
Vaše texty nesú hlboké duchovné a spoločenské posolstvá. Aké sú hlavné témy, ktoré chcete odovzdávať hudbou?
– Treba pozorne počúvať texty a učiť sa z nich. Naša hudba je duchovná – dotýka sa srdca a prináša vibrácie.
– Kultúra je dôležitá. Nie všetci súhlasia, ale tí, čo majú pozitívnu energiu, to cítia. Negatívny človek našu hudbu nemôže mať rád. Naša hudba je pozitívna.
Akú radu by ste dali mladým reggae hudobníkom, ktorí práve začínajú?
– Píšte texty, na ktoré môžete byť hrdí, ktoré sa nebudete hanbiť ukázať deťom či vnúčatám.
– Texty, ktoré dávajú zmysel, pozdvihujú, učia. Kultúra je učiteľ – pripravuje ťa na život. Ak nevieš, odkiaľ prichádzaš, nikdy nebudeš vedieť, kam ideš.
Aké najdôležitejšie posolstvo dávate svojim deťom a vnúčatám?
– My ich už ani nemusíme učiť. Stačí, keď počúvajú našu hudbu – a učia sa z nej.
– Láska a spravodlivosť – to je to, o čom hovoríme. Jednota, rovnováha, ľudia žijúci spolu.
– Vlády a systém vytvárajú rozdelenia – jazyky, náboženstvá, politika – ale v prírode zvieratá spievajú rovnako kdekoľvek. My ľudia by sme sa mali zjednotiť.
Ďakujeme veľmi pekne za vašu hudbu a múdrosť.
– Vďaka. Boj pokračuje, ale cesta ide ďalej. Rastafari!
Autor a foto: Martina Jarolínová
