The Ills je momentálne jedna z najúspešnejších slovenských kapiel. Hrajú žáner shoegaze/post-rock/prog a pochádzajú z Bratislavy. Na Pohode ich agenti zo zahraničných festivalov radili medzi svetové kapely podobného žánru a zo slovenských kapiel sa im pozdávali najviac. Stretli sme sa s Martinom Krajčírom (gitara), Ľubošom Hodásom (bicie), Peťom Berákom (basa) a Mirom Lukym (gitara), ktorí nám pre Bombing porozprávali o svojej hudbe a festivaloch.
Ste spolu už 8 rokov. Pozeráte sa občas aj naspäť?
Pozeráme sa občas naspäť a niekedy je to bolestivé. Konkrétne ja mám problémy s naším prvým albumom. Strašne ho nemám rád, je strašne nahratý, sú tam hrozné pesničky. Ale potom ďalej je to už fajn. Chceli by sme si ich vyskúšať zahrať už teraz, dobre a s lepšími nástrojmi. Bolo by to zaujímavé, vyskúšať, ako to bude znieť. Lebo tie pesničky možno nie sú až také úplne zlé, stratené.
Máte za sebou úspešné turné s Japonkami Tricot. Ako sa vám hralo?
Super, vynikajúco. Čo sa týka vybavenosti klubov, v ktorých sme hrali, tak to bolo úplne skvelé, aparatúra, prístup tých ľudí, ktorí sa o nás starali. Možno ten prístup zahraničných zvukárov je trochu iný ako slovenských. Nechcem tu na nikoho nadávať, ale tam to fungovalo. Ten zvukár tam bol naozaj pre hudobníka, pekne to nastavil, celé to bolo dobre zmáknuté a každý večer sme videli Tricot. Baby boli naozaj skvelé a samozrejme sme spolu trávili čas aj po koncerte a myslím si, že sme spolu zažili veľmi príjemné chvíľky. 🙂
Ako sa vám pracovalo na vašom štvrtom albume Ornamental Or Mental?
Každá odpoveď bude začínať, že: Super! 🙂 To bol prvý album, čo sme robili v tejto zostave, a myslím, že táto zostava funguje najlepšie zatiaľ. Aj po ľudskej stránke, aj z toho pohľadu, ako kapelu jednotliví ľudia berú. Už tam nie je také to frajerkovské obmedzovanie a iné kapelu ničiace faktory, ako boli v minulosti. Ale album super – my sme ho nahrávali s Dominikom Suchým, ktorý bol aj pri nahrávaní predošlého, Zoyi, a s ním sa cítime normálne, je to kamarát. S kamarátom sa vždy nahráva najlepšie, a tým, že on sám je muzikant a študoval sound engineering v Dánsku, tak je veľmi šikovný a do týchto vecí sa vyzná. Potom sa s takýmto človekom samozrejme pracuje veľmi dobre a jednoducho. Čo sa týka samotného nahrávania a práce na skladbách, pracovali sme zhruba rok. Všetky skladby vznikli po tom, ako prišiel do kapely Miro. Skladby vznikali pozvoľna a zaujímavé na nich je, že každá je určitým spôsobom iná, je to také pestré a sme radi, že sme to takto poňali… farebne, ornamentálne… aj mentálne. 🙂
Kto je vaším vzorom a čo vás inšpiruje pri tvorbe?
My nemáme žiaden taký vzor, že by som si povedal, že tento bubeník hrá fakt dobre. Keď sa mi niečo páči, tak sa mi to páči ako komplex, vôbec to neriešim tak, že mám doma na stene bubeníka z Metalliky. Na takéto idolové vecičky sme asi už starí. Určite každý z nás má rád hudbu, ktorá ho nejakým spôsobom inšpiruje a to sa pretaví aj do našej hudby. Nie je to ale priamy vplyv. Počúvame široké spektrum hudby a niekde sa to nalepí. Ale nie je to žiadny úmysel, že poďme to urobiť takto, lebo sa mi páči táto technika hrania. Žiadnu techniku nemáme. 🙂 Na začiatku ideí nového albumu je dokonca taká všeobecná vec. Napríklad ten predošlý album sme si povedali (a potom sme to aj zamietli), že by to mohlo byť také rytierske, veľkolepé. Nakoniec jedna pesnička vyšla taká trošku stredoveká, ale inak nič. Práve takéto sú tie pohnútky k tomu skladaniu, že nie je to jeden človek a jeho hranie.
Ako teda vzniká vaša hudba?
Ten proces je trošku zložitý. Väčšinou som ja (Martin) zložil takú ohníčkovú verziu. Teraz sme to robili dosť aj s Mirim, vlastne aj s Peťom sme sa stretávali sem-tam u mňa, len sme si tak fidlikali a potom z toho vznikli nosné témy. Potom sme sa len zavreli do skúšobne a trieskali, až kým z toho nevypadlo niečo, čo dávalo trošku zmysel a to sme už iba opilovali, obrusovali a z toho potom vypadla nejaká skladba.
Nemáte texty ani vokály. Ostane to tak?
Ťažko povedať. Nebránime sa tomu, ale s tým prichádza veľa všelijakých problémov. Angličtina, ďalší človek v dodávke, jedlo musíme deliť na viac častí. 🙂 Určite má frajerku… Ale aj keby niekto z nás začal spievať, tak musíme riešiť jazykové problémy, texty a aby to tam vôbec zapadlo, prispôsobiť tomu pesničky. Myslím, že už sme tak zvyknutí robiť spolu tie skladby, že teraz sa to tam nezmestí a keby sme to tam dávali do budúcnosti, tak to bude asi nasilu. Nejaká časť tej melodickosti by musela ísť preč, aby sa tam dal dať nový nástroj – hlas. Možno by to bolo fasa. Mohli by sme vyskúšať hardcorového speváka. Alebo takého s maznákom. 🙂 (Predvedie.)
Precestovali ste s kapelou Európu. Užívate si cestovanie, alebo je to len niečo, čo musíte pri koncertoch vytrpieť?
Presne naopak, koncert je niečo, čo musíme vydržať. 🙂 Všetci si veľmi užívame to cestovanie. Všetci z nás radi cestujú a spoznávajú nové miesta našej krásnej Zeme. Je to veľká sranda, tá cesta je na tom podľa mňa to najlepšie častokrát. Určite nechcem degradovať koncerty, ale cesta je sranda. Cesta je taká uvoľnená a koncert je trošku práca, sústredenie a treba si dávať pozor. Je to zodpovednosť. Cesta je výlet s kamarátmi. A ak máme tú možnosť, snažíme sa brať manažérku Táňu, priateľky a kamarátov. Nikdy to neberieme ako povinnosť. Jasné, niekedy je to ťažké, keď musíme vyraziť skoro ráno, napríklad zajtra, ale vo všeobecnosti je cestovanie úplne super. Nevadilo nám ísť ani do Dánska 1000 km. Kým káruje Miro, je to dobré.
Hrali ste na viacerých festivaloch. Tento rok je to napríklad Pohoda či Colours of Ostrava. Chodievate na festivaly aj ako diváci?
Určite áno. Na Pohodu každý rok. Inak nemáme veľa času na iné festivaly, ale Pohoda je niečo, čo si nenechám ujsť. Už som tu jedenásty rok po sebe a tento festival je pre mňa osobne niečo ako Vianoce. Tešíš sa na to celý rok, ten víkend príde a po Pohode čakám na ďalší rok. Našli by sme si miesto v srdci aj pre iné, ale tým, že vďaka práci človek nemá toľko dovolenky, aby si mohol dovoliť chodiť hore-dole a keď k tomu prirátame povinnosti ohľadom kapely, tak toho času nie je nazvyš. Som rád, že vďaka kapelám objavujeme aj menšie festivaly niekde v Čechách, po Slovensku. Sú to veľmi príjemné momenty. Keby nebola kapela, tak by som bol na viacerých festivaloch. Ja (Ľuboš) som predtým chodieval na Rock for people a NovaRock. Keď hráme napr. 4 víkendy do leta festival, tak potrebuješ aj normálne voľno, že nie cestovať, hrať, piecť sa na slnku, a treba povedať, že aj piť. Už nie sme najmladší… 🙂
Za to môže Táňa. Organizátor festivalu bol na našom koncerte v Bratislave na Waves na pozvanie Táne. Tam to vzniklo. Táňa si s ním potom vymieňala milióny mejlov. Chceli počkať, kým budeme mať nový album a po roku a pol vybavovačiek – už je to tu! Nový album sa mu páčil a my sa na Island tešíme. Je jedným z našich cestovateľských cieľov, takže trafíme dve muchy jednou ranou.
Radšej hráte v kluboch alebo na open-air festivaloch?
Každý má svoje čaro, ale podľa mňa k našej hudbe viac pristane ten klub. Ale je to individuálne, lebo veľmi záleží od konkrétneho klubu a konkrétneho pódia. Keby sme hrali na hlavnom stagei tu na Pohode, tak sa tam cítime hrozne zle, lebo je veľké a stratili by sme sa tam medzi sebou. Ale ten Budiš stage je asi akurát. Nebudeme až tak ďaleko od seba a nie je to obrovské. Sme proste kontaktné typy. 🙂 Ja sa venujem pozeraniu sa na ľudí asi 2 % z času koncertu, ale mám rád, keď ich viem rozoznať. V kluboch je aj atmosféra trošku iná. Aj MMC je klub a aké to je veľké… 🙂
Chalani, ste úplne super, ďakujem za rozhovor, tešíme sa na koncert a užite si svoje publikum.
Autor: Martina Jarolínová Foto: Tomáš Ormandy