Site icon BOMBING

“Činy hovoria hlasnejšie ako slová.” Rozhovor s Mal Élevém (ex-Irie Révoltés) na Uprisingu 2019

cropped LFZ6734

cropped LFZ6734

Pablo a Carlos Charlemoineovci tvorili jadro na Slovensku veľmi obľúbenej nemeckej kapely Irie Révoltés. Vydali sa na sólové dráhy ako Mal Élevé a Cetcé. Po dvoch rokoch od posledného koncertu sme na Uprisingu 2019 mali možnosť privítať Mal Élevého. So svojou kapelou predviedol výbušnú a údernú show v štýle Irie Révoltés – pripomenúť si ju môžete v našom reporte z Uprisingu. Bratia robia energickú a veselú hudbu s dôležitým odkazom a v súkromí sa venujú aktivizmu a dobročinným projektom. V branži patria k najmilším a najskromnejším a možno aj preto si získali sympatie publika. Rozlúčkový rozhovor s Irie Révoltés nájdete tu a na Uprisingu sme sa stretli aj s Mal Élevém.

Vitaj opäť na Slovensku a na festivale Uprising!

Ďakujem!

Stretli sme sa pred dvomi rokmi.

Áno, pred dvomi, pamätám sa.

A to bol posledný koncert Irie Révoltés na Slovensku. Čo sa udialo odvtedy?

Bol to vzrušujúci čas, samozrejme. Po Uprisingu pred dvomi rokmi sme mali veľké rozlúčkové turné – IRIEvoir tour. Bolo v tom veľa emócií, bolo to veľké, úžasné a tiež šialené, povedať zbohom. Zároveň sme boli zvedaví, čo sa stane potom. Pretože vtedy som netušil, či budem pokračovať takto ďalej. Nevedel som, či sa vrátim ešte niekedy naspäť na Uprising. Ale po dvoch rokoch som tu a som šťastný.

Aké to je hrať bez tvojho brata?

Je to divné, samozrejme, pretože som na to veľmi zvyknutý. Osemnásť rokov sme hrali spolu. No milujem hudbu, mám skvelú crew, sú mojou podporou. Takže sa s nimi tiež cítim príjemne na pódiu. S bratom si vždy zahráme, keď sa stretneme, takže neprídem ani o túto hudobnú časť. Aj keď na pódiu je to iné, keď spievaš sám. Našťastie mám so sebou MC Bu Ki a tak sa necítim sám.

S bratom sa stále podporujete a ani sociálne médiá Irie Révoltés nezanikli.

Áno, samozrejme, používame ich na komunikáciu nás oboch a podpora je samozrejmá, sme bratia. Vždy sa budeme podporovať.

Ako si si dnes večer užil svoj koncert?

Úplne úprimne, bol to najlepší koncert tohto leta. Naozaj. Bolo to úžasné. Hovoril som aj so svojou kapelou a štábom – uvidíte, Uprising vás odpáli. Neverili mi, ale teraz mi už uverili. 🙂 Bolo to skvelé!

Kde berieš energiu?

To je dobrá otázka. Nemám len jednu odpoveď. Nie je jediná špeciálna vec, ktorú robím. Jasné, robím veľa športov, aby som sa udržal fit. Inak by som odpadol po druhej skladbe. No a energia pochádza aj z ľudí. Dnešok bol dobrým príkladom. Ak mi ľudia dajú takúto energiu, tak blbnem ešte viac než na iných vystúpeniach. Vždy idem naplno, ale je to rozdiel. Aj moja kapela to videla, že dnes som do toho dal viac ako 150 %.

Vyjadruješ sa pomocou hudby. Možno o tom je aj tvoja nová skladba La Musique.

Hudba je pre mňa terapiou. Spievam veľa o veciach, ktoré vidím vo svete. Sú to aj zlé veci a veci, ktoré si myslím, že by sa mali zmeniť. To je často nanič a môže ťa to deprimovať. Vieš, čo myslím? A hudba mi vždy vracala naspäť energiu a pozitivitu. Vždy to bol spôsob, ako sa vyjadriť. Či sa hnevám, alebo som smutný, môžem to vyjadriť pomocou hudby. A toto chcem povedať skladbou La Musique.

V skladbe Jamais Fatigué (nikdy unavený) prezentuješ svoj projekt Rollis für Afrika (vozíčky pre Afriku) v Senegale. Ako oni vnímajú tvoju pomoc a túto skladbu?

Veľmi sa im páči. Slogan Jamais Fatigué som prevzal z nášho spoločného výletu spred pätnástich rokov po Senegale. Priatelia tu postavili centrum pre ľudí s postihnutím. Dali mi tak veľa, som ohromený ich pozitivitou, energiou a tým, že sa nikdy nevzdávajú. Jazdili sme cez púšť 15 hodín bez spánku, s vozíčkami na streche auta. Ľudia na mieste čakali veľkú neziskovku s autami 4×4 a pýtali sa nás, v ktorom hoteli budeme spať. A my sme povedali, nie, budeme spať tu s vami. Boli prekvapení a spravilo to na nich dojem. To je jednoducho štýl, akým to robíme. Pýtali sa nás, či nie sme unavení. Nie, nikdy nie sme unavení – jamais fatigué. A to sa stalo sloganom po celý čas nášho tripu. Tak som to odtiaľ prevzal. Samozrejme, v Senegale to prijali veľmi vrelo, páči sa im skladba, milujú, čo robíme a robíme to spolu. Aj preto som sa rozhodol spraviť video tam s mojimi senegalskými priateľmi.

Tvoja skladba Mittelmeer podporuje organizáciu SOS Méditerranée. Aká je situácia dnes na mori? Zmenila sa od roku 2015?

Úprimne, nezmenila sa tak veľmi. Len o tom tak veľa nehovoríme. Médiá, politici ani ľudia nechcú vidieť tento problém. Jedna vec, ktorá sa zmenila, je, že ľudia, ktorí pomáhajú, ako SOS Méditerranée alebo Sea-Watch, sú za to kriminalizovaní. Zhoršilo sa to, pretože v Taliansku nastúpila Salviniho pravicová vláda, takže sú silno proti nim. Snažia sa ich trestať za to, čo robia. Nedovoľujú lodiam priblížiť sa k prístavom. Jasné, Taliansko je obklopené Stredozemným morom a spolu so Španielskom sú cieľmi, kam väčšina ľudí prichádza. Pre ostatné európske krajiny je ľahké zvaliť na nich vinu. Riešenie by malo byť celoeurópske a nie aby každý ukazoval na druhého. Európa je jedným z faktorov spôsobujúcich škody, pre ktoré ľudia musia utekať. Takže by sme aj mali hľadať riešenia, ako môžeme ľuďom pomôcť.

Kein Mensch ist illegal. (Nikto nie je ilegálny.) Tak čo môžeme spraviť? Ako môžeme pomôcť?

Sú rôzne spôsoby. Jeden z nich je to, čo už ľudia robia – ísť na Stredozemné more, robiť to, čo by normálne mala robiť Európska únia, obviňovať a rozširovať citlivosť a povedomie o tejto téme. Pretože najmä ľudia z pravého krídla pôsobia na verejnosť pomocou strachu. A strach nie je nikdy riešením. Ak sa ľudia niečoho boja, ľahko na človeka alebo skupinu ukážu prstom. Vždy to v spoločnostiach tak bolo. Aj dnes je ľahké ukázať na utečencov. Ale to je nezmysel. Ak by tu od zajtra nebol ani jeden utečenec, situácia by sa pre ľudí, ktorí nemajú prácu, nezmenila. Ide o systém, chápeš a na to nemyslia. Je jednoduchšie z toho obviniť iného. Viac ľudí každoročne zahynie pri autonehode než pri nejakom teroristickom útoku. Možnosť, že zomriem pri teroristickom útoku je 0,000001 a oveľa väčšia je, že zomriem pri jazde autom domov. Ale nikdy neobviním dopravu, chápeš. Je to smiešne. Ja síce poviem smiešne, ale ľudia majú strach. Mali by sme sa pokúsiť na nich zapôsobiť a vysvetliť im, že je to nonsens. Systém vytvára rozdiely medzi bohatými a chudobnými. A nie nejakí migranti. Od začiatku ľudstva existuje migrácia. Je našou matkou, matkou civilizácie.

Extrémna pravica silnie, ale aj revolučné hnutie naberá na sile…

Áno a som rád, že to vidím. Že stále viac ľudí dvíha svoje hlasy proti rasizmu.

Oceňujem tvoju prácu, pretože nielen o veciach spievaš, ale pracuješ na tom, aby bol svet lepší.

Je to pre mňa dôležité. Je dôležité použiť svoj hlas na pódiu. Ale to nestačí. Činy hovoria hlasnejšie ako slová. Takže je dôležité aj niečo robiť. V Berlíne pracujem s deťmi utečencov, so skupinami ľudí na úteku, v školách. Spájam utečencov a takzvaných Nemcov dohromady, aby sa zbúrali hranice medzi nimi. Lebo oni sú ďalšou generáciou. Oni to môžu zmeniť, keď ich mysle budú iné.

Po všetkom tom úspechu ostávaš skromný a zapálený…

Ďakujem.

Čo rád robíš vo voľnom čase?

Veľa vecí. Mám rád šport. Som závislý od športu, aby som bol úprimný, milujem ho. Mám rád prírodu, plávanie. Prvú vec, čo som spravil po príchode, bolo, že som si zaplával v jazere. Milujem to. Aj keď je chladno. Aj v zime si idem zaplávať vonku. Mám rád les. Aj keď žijem v Berlíne, vo veľkom meste, vždy, keď môžem, idem na vidiek. Čo ešte milujem? Stretnutia s kamošmi, ísť von, počúvať hudbu, hocijakú. Niekedy sedíme a poviem, ukáž mi nejaké nové veci, ktoré práve počúvaš a páčia sa ti…

Si single alebo zadaný?

Zadaný.

Fanynky budú sklamané. 🙂

To je mi ľúto. 🙂

Ale nie, my sa tešíme s tebou. 🙂 Na čo sa môžeme tešiť na tvojom prvom sólovom albume?

Môžete sa tešiť na mix hudby, na taviaci kotol štýlov, fusion, veľa energie, politické texty a vyjadrenia, pretože to vždy kombinujem. Pre mňa je EPčko Megafon malou prezentáciou toho, čo príde. A príde ešte väčší tlak.

Je ešte niečo, čo rezonuje tvojím svetom a nespomenuli sme to?

Trápi ma, že rasizmus silnie medzi ľuďmi, som z toho naozaj smutný. Chcem spoločnosť, kde majú ľudia otvorené mysle, kde budeme rozdielni. Pretože rozdielnosť je to, čo sme. Každý jeden človek je iný. Som smutný z toho, že sa ľudia vracajú k nacionalizmu a všetkým tým sračkám, pretože už sme spravili krok dopredu, aspoň v Európskej únii, aj keď hranice okolo sú silné, kruté a strašné. Vnútri sme niektoré hranice zrušili a teraz sa vraciame k hovadinám. Aj vo svete, napríklad v USA chcú postaviť múr. Z toho som smutný, vidieť to, že napríklad v Nemecku, keď nie si biely, ľudia sa ťa stále pýtajú, odkiaľ si, si Nemec? Nevidia, že spoločnosť je taká, aká je. Máme všetky farby, ľudia milujú, koho len chcú, a toto je budúcnosť. A ľudia sa vracajú späť 500 rokov dozadu. A toto fakt nechápem. Žijeme v dobe, kedy môžeme komunikovať tak rýchlo, ale ľudia nekomunikujú. Je to plytké a šialené. Ale áno, ako si povedala, je tu hnutie proti tomu. Tiež hnutie ľudí, ktorí sú si vedomí toho, čo si obliekajú, toho, čo konzumujú a čo robia, aký to má dopad. A to je pozitívna vec, ktorá mi dovoľuje myslieť si, že ešte stále môžeme vyhrať.

Ďakujeme ti veľmi pekne za rozhovor, za tvoj čas a energiu.

Aj ja ďakujem.

Autor: Martina Jarolínová Foto: Richard Lutzbauer

Exit mobile version