Na tlačovej konferencii festivalu Pohoda v bratislavskom Urban House sme vyspovedali jej šéfa Michala Kaščáka. Porozprával nám niečo o sebe, o festivale, ale aj o skupine Bez ladu a skladu.
Michal Kaščák je slovenský spevák, klávesista, textár a organizátor festivalu POHODA, ktorý sa narodil dňa 4. 7. 1972 v Trenčíne. Vyštudoval matematiku a zemepis na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Už ako trinásťročný sa stal spevákom skupiny Bez ladu a skladu, s ktorou odohral prvé vystúpenie v roku 1985 na svadbe svojho brata Mariána. So skupinou Bez ladu a skladu vydal Kaščák tri štúdiové albumy – Bez ladu a skladu (1990), Horúce hlavy (1991) a Iba raz (1994) a pravidelne s ňou vystupoval až do roku 1997, kedy sa stal organizátorom hudobného festivalu Pohoda, ktorá podľa hodnotenie magazínu DMC patrí medzi 60 najlepších hudobných festivalov na svete. So skupinou Bez ladu a skladu odvtedy vystupuje len príležitostne. Založil tiež skupinu Neuropa, s ktorou v roku 2000 vydal rovnomenný album, ale táto skupina už teraz oficiálne neexistuje. Michal Kaščák sa ako skladateľ podieľal na hudbe k filmom Zostane to medzi nami (2003), Povodie sveta (2002) a Vášnivý bozk (1994).
Kancelária Pohody sa presťahovala do kaštieľa v Svätom Jure. Prečo? Je tam lepšie? 🙂
- Je. Pretože ja bývam v Modre, cestovanie do Bratislavy a z Bratislavy mi už spôsobovalo infarktové stavy. Máme tam veľký kľud, veľmi dobre sa nám parkuje, veľmi príjemná kancelária, všetci sme spolu v jednej miestnosti. Je nám tam naozaj dobre.
Máš ešte hudobný sen? Postupne si ich plníš. Ako sa ti páčil Manu Chao, ktorý medzi tieto sny rozhodne patril?
- Mám ešte veľa hudobných snov a našťastie stále vzniká veľmi veľa zaujímavej hudby. Mám pocit, že toľko dobrej hudby, ako je teraz, nebolo nikdy a čudujem sa rôznym skeptikom, ktorí hovoria, že všetko už bolo vymyslené alebo že už to ide dolu vodou. Podľa mňa naopak. Takže tých snov mám naozaj veľa. Medzi tie, ktoré sa asi nikdy nezrealizujú, patrí Tom Waits, ktorého stále spomínam, lebo nehrá festivaly a preto je to vynikajúci sen. A čo sa týka Manu Chaa, ja som veľmi rád, že na festivale bol a odohral taký energický koncert. Zároveň si myslím, že by sa mal vrátiť k takému tomu širokému obsadeniu kapely, kde je veľa dychov a tak ďalej. Na jeho vystúpenie boli rôzne ohlasy, ja patrím k tým, ktorým sa páči aj táto verzia a páči sa mi veľmi, lebo som ho videl predtým, ako sme ho potvrdzovali. Časť ľudí by ocenila, keby tie koncerty boli pestrejšie s väčším nástrojovým obsadením, ale je to ideálny festivalový umelec.
Ľutuješ, že ste zavolali niektorých vystupujúcich?
- Áno, ja to spomínam ako jeden z takých príbehov, že nie som nadšený z toho, že sme mali skupinu Ska-P, lebo bohužiaľ z môjho pohľadu zašli vo vyjadrovaní na pódiu príliš ďaleko. Tam zazneli veci ako Viva terrorismo, viva intifada, čo mi pripadalo ako príliš drsná záležitosť. Ja som to ani počas toho koncertu nepočul, inak by som to asi riešil hneď s agentom. Pričom treba povedať, že my práve máme veľmi radi slobodu. Časť ľudí nám vytýka aj tieto moje reči o tom, že ľutujem, že sme mali Ska-P, práve kvôli týmto dvom výrokom, ale ja si myslím, že velebiť niečo, čo práve slobodu aj hudby a umenia ničí a obmedzuje, nie je zrovna dobré.
Máš v tom, koho zavolať, hlavné slovo alebo ťa vedia kolegovia prehlasovať?
- Mám v tom hlavné slovo, ale funguje to len na základe toho, že mám okolo seba veľmi veľa rozhľadených ľudí, ktorí sledujú, čo sa v hudbe deje. Čiže tých rád je veľa a veľa bookingov robím na základe rád od ľudí, od agentov, snažím sa chodiť na veľa showcaseových festivalov, aby sme videli čo najviac mladých kapiel, ktoré vychádzajú teraz, ale aj sledovať, čo sa deje v kluboch, na klubovej scéne.
S Bez ladu a skladu hrávate už len príležitostne. Nerozmýšľali ste o obnovení kapely?
- Teraz máme za sebou veľkú šnúru a tá dopadla vynikajúco, takže nejaké debaty tam prebehli, ale ja som skôr pesimista ako optimista. Mám pocit, že my sme ako keby na seba príliš nároční v rámci kapely. Keď sme fungovali aktívne, tak sme veľmi často skúšali, veľa koncertovali a neviem, či by to bolo skĺbiteľné s našimi zamestnaniami, ktoré máme.
V tomto období BLAS oslavuje 30 rokov, Pohoda 20 – bilancuješ?
- Trošku áno, aj keď ja sa bránim tomu, aby sme prepadali nejakej nostalgii alebo uspokojeniu z toho, že sme odohrali veľa rokov, aj keď s Bez ladu a skladu v posledných rokoch málo aktívne, alebo že sme vydržali tak dlho s festivalom. Priznám sa, že cítim veľký rešpekt zo zahraničia voči tomu, že sme vydržali 20 rokov ako festival, že sme stále nezávislý festival a že sme dosiahli s festivalom to, čo sme dosiahli – v našom regióne, s naším trhom, s našou ekonomikou. Odtiaľ to cítiť veľmi. Mám pocit, že doma sme prijímaní viac automaticky, ale to je tak všade. Aj my veľmi často hovoríme o tom, aké skvelé akcie sú vonku a dávame im možno viac rešpektu ako našim domácim. Je to normálna vec.
Ako vidíš budúcnosť Pohody? Dokedy ju budeš robiť? Čo bude potom? Vychovávaš si aj ďalšiu generáciu?
- To neviem, dokedy bude festival fungovať, nemám úplné plány, ale je to práca, ktorá je pre mňa až takým malým zázrakom. Jednak si vážim, že môžem robiť slobodný festival, lebo som zažil aj obdobie, kedy také niečo fungovať nemohlo a zažil som ho ako aktívny muzikant, čiže nie je vôbec na čo spomínať v dobrom. Samozrejme, my sme mali skvelý čas spolu ako kapela, ale čo sa týka podmienok, tak to bola úplná katastrofa. Chcel by som v tomto vydržať, kým budem vládať. Cítim, že to je priam až niečím privilégium, robiť takúto robotu. A samozrejme náš tím sa omladzuje, máme veľmi veľa mladých ľudí v tíme a ja sa snažím, aby na nich bola prenášaná veľká zodpovednosť za to, ako ten festival vyzerá. Čiže nie je to len o mne a ani by som nikdy nechcel, aby to bolo.
20 rokov je dlhá doba. Čo ti Pohoda dala a vzala? Čo by si robil, keby nebolo Pohody?
- Neviem, či mi niečo vzala. Myslím si, že nech človek robí čokoľvek, tak tomu samozrejme musí venovať nejaký čas. Čiže nemôžem povedať, že by mi vzala čas, lebo je to časovo náročné, ale zároveň ten čas je zaujímavý, keď na tom robíme. Takže asi mi nevzala zásadne nič. My sme aj vďaka Pohode prestali aktívne hrávať s Bez ladu a skladu alebo s Neuropou, prestal som aktívne robiť hudbu, ale zas vytvoril som si aj z toho, ako festival vyzerá, ako festival tvoríme, svojím spôsobom tiež tvorbu. Snažím sa chápať vymýšľanie alebo robenie festivalu ako tvorbu. A dala mi veľmi veľa. Hlavne v stretnutí s ľuďmi naprieč všetkým možným. Od dodávateľov, cez umelcov až po návštevníkov. Sú to fantastické veci.
Čo ťa motivuje a koľko síl ťa stojí organizácia? Dokedy vydržíš 4 dni nespať? 🙂
- Ono je to tak, že už trošičku spávam počas festivalu, už hodinku, dve, tri si dám každý deň a dokonca to robím úplne bez problémov, lebo viem, že ten tím, ktorý stojí za festivalom, zvláda jeho organizáciu z môjho pohľadu vynikajúco. Vždy počas festivalu je môj pocit taký euforický, akoby to ani nebol nejaký zásadný rozdiel oproti tomu, keď som mal o 20 rokov menej.
Čo robíš počas festivalu, aby si sa dobil energiou?
- Chodím po festivale. Ja mám takú vlastnosť, že nevydržím nikde dlhšie, keď vidím, že veci fungujú, posúvam sa ďalej. Nechodím na koncerty, iba na vítania slnka a sem-tam na 2-3 pesničky nejakej kapely, ktorú považujem z nejakého pohľadu za výnimočnú. Aj keď my sa snažíme bookovať všetky výnimočné. Ale takú nejakú moju osobne výnimočnú. A keď strácam energiu, tak si chodím pozrieť nejaký koncert, alebo sa prejdem areálom len tak, že nejdem konkrétne odsledovať, či fungujú nejaké produkčné veci. A to je fantastické dobíjanie.
A čo robíš po festivale? Ako oddychuješ? Kedy sa začína organizovať ďalší ročník?
- My začíname organizovať ďalší ročník hneď. Ešte po festivale sme na letisku v Trenčíne ďalšie štyri dni. Tam je ešte veľká časť práce pred nami, keď festival skončí, demontáž, počas ktorej sa snažím, aby sme boli totálne sústredení tak isto, ako počas festivalu a pred ním, lebo je to úplne rovnocenná práca pre nás a musí byť. A snažíme sa veľa spať. Nerobíme v noci – to je jedna z našich zásad aj pri stavbe festivalu, aj pri demontáži. Snažíme sa chrániť ľudí, ktorí festival stavajú aj ho demontujú a snažíme sa, aby sme spali, aj keď niekedy je to ťažké, lebo nám dochádzajú veľmi emotívne zážitky, takže na ten spánok sa nabieha ťažšie. A potom po úplnom skončení, keď odídem, tak sa snažím hlavne veľa spať.
Chodíš na festivaly aj ako divák? Ide to vôbec?
- Chodím, ide to, aj keď väčšinou mi to nedá a začnem si všímať produkčné detaily. Čiže občas vyzerám veľmi čudne, keď hrá veľká kapela, ja sa nepozerám na kapelu pri bariérach, ale pozerám sa na sekuriťákov a na to, ako funguje logistika backstageu a podobne. Občas som si všimol, že sa na mňa ľudia z festivalových tímov pozerá s veľmi veľmi divným výrazom v očiach.
Chodievaš s rodinou na dovolenky trebárs k moru? Cestujete?
- Jasné, každý rok po festivale. My máme voľnejší august a počas neho idem vždy na tri týždne preč s rodinou.
Na Pohode vzniklo veľa vzťahov, ale aj detí. Videla som fotku mamičky s takým “suvenírom” z jedného festivalu. Pochválili sa aj tebe s takouto novou generáciou pohoďákov?
- Jasné, dokonca poznám aj dieťa, ktoré bolo splodené hneď na prvom ročníku. Ale neviem, či by som ho ešte dnes spoznal… Takže samozrejme. A je to skvelý výsledok festivalu.
O Lole Marsh si povedal, že z nej ide vyslovené dobro. A to si ja myslím o tebe. Ako vnímaš a spracúvaš slávu? Ovplyvnila ťa?
- Ďakujem veľmi pekne za kompliment. Či mňa ovplyvnilo to, že vďaka festivalu alebo hudobným aktivitám som známejší, to ja neviem posúdiť. My sme mali to šťastie už ako skupina, že sme počas nášho aktívneho hrania stretávali veľmi veľa vzácnych ľudí a aj veľmi veľa čudných ľudí. Vždy som bol prekvapený, keď niekto ako napríklad Jiří Stivín, ešte keď sme boli deti, s akým rešpektom k nám pristupoval alebo naši kolegovia z českej alternatívnej scény, my sme tam vždy boli braní ako rovnocenní ľudia. Veľmi veľa mi to dávalo v tom, že som si hovoril, že toto je skvelý prístup. Ako skupina sme zažili aj veľa namyslených ľudí, nepríjemných ľudí. A to bolo vždy strašne smiešne, vidieť zvonku po takých milých, dobrých zážitkoch. Snažím sa zostávať čo najviac vždy pri zemi a pritom samozrejme čo najviac lietať pri tom, čo robíme, ale lietať iným spôsobom, ulietavať si do všelijakých možných sfér. Ale hodnotiť sa veľmi nechcem. Určite sa nájdu aj ľudia, ktorí si o mne myslia, že som úplný arogantný blázon, stačí si prečítať Facebook.
Reagujete aj na aktuálne udalosti. Médiá to volajú politika, ale podľa mňa je to o živote. Na Pohode bol svojho času vyhlásený koniec povinnej vojenskej služby, tento rok ste vítali utečencov. Je Pohoda mienkotvorný festival?
- To zas musia posúdiť iní. Ja považujem to, že môžeme robiť festival, za dar. Snažím sa stále veľmi si vážiť slobodu a nebrať ju ako samozrejmosť. Snažíme sa aj cez festival akoby jej dávať niečo späť. Otvárame citlivé témy, preto sa snažíme byť z môjho pohľadu nie politickí, ale spoločensky normálni. Mne sa zdá, že to, kde žijeme, by nás malo zaujímať v podstate všetkých. A navyše je to robené takým spôsobom, že kto chce, môže si celý festival užiť iba na zábave. Je to naozaj na každom. Každý má slobodu rozhodnutia, či chce ísť na debaty, do sektoru neziskoviek, či nechce. Mám pocit, že nikoho neťaháme do našich vecí, ako my si myslíme, že by svet mal vyzerať. Ten festival tiež dáva priestor rôznym názorom a samozrejme rôznym umelcom. Zároveň si myslím, že je správne, vracať slobode to, čo nám zas dáva ona.
Festival patrí medzi najlepšie a oceňované stredne veľké festivaly. Za daných okolností nechcete ísť nad 30 tisíc divákov. Je to definitívne? Čo by sa muselo zmeniť? Uvažuje sa o nejakom inom mieste?
- O inom mieste neuvažujeme a dúfam, že trenčianske letisko nám vyjde v ústrety a opäť s nami podpíše dlhodobejšiu zmluvu. Tá aktuálna končí budúci rok. Je to podľa mňa ideálny festivalový priestor. Myslím si, že kapacita je nastavená tak, aby festival ostal útulný, napriek tomu, že je veľký.
Koľko je reálne ľudí na letisku vo festivalový víkend? Pracujúci, dobrovoľníci, vystupujúci aj diváci dokopy.
- Keďže na niektorých pozíciách sa ľudia menia počas festivalu, tak 30 tisíc je základná kapacita, ale nad ňu je tam ešte zopár ľudí v rámci produkcie. Ale tiež to riešime citlivo. Keď vieme, že tam niekto pracuje celé tri dni, tak ho ako keby rátame do kapacity festivalu. Čiže je to niečo nad 30 tisíc. Treba povedať denne, pretože niektoré festivaly narábajú s tým, že kumulujú počty aj napriek tomu, že predávajú iba permanentky. My by sme teoreticky mohli povedať, že je tam 90 tisíc ľudí, lebo je to tri dni, ale nie. Je to jednoducho niečo cez 30 tisíc.
Máš nejakú predstavu, ako sa demograficky vyvíja publikum?
- Ja mám pocit, že sa vyvinulo do úplne ideálnej podoby. Tak, ako to je na festivaloch, ktoré majú dlhú tradíciu v slobodnom svete, ako napríklad britské festivaly. Ja keď som prvýkrát prišiel na Glastonbury, bol som prekvapený, aké je tam generačné rozpätie, ktoré mi u nás chýbalo. Teraz si myslím, že sme veľmi zdravý festival, čo sa týka zastúpenia jednotlivých vekových kategórií. Samozrejme, stále je gro na mladých ľuďoch medzi 20 – 25 a to je to jadro festivalových návštevníkov, to si z môjho pohľadu držíme. Zároveň je prirodzené, že keď tam niekto chodil, keď mal 20, tak časť z tých ľudí tam rado chodí, aj keď má 30 alebo 40 a je to normálne a je to skvelé.
Aj s deťmi potom…
- Aj s deťmi, jasné. S deťmi zažiť festival je podľa mňa perfektné.
Diváci sem chodia aj z ďaleka. Vieš o nejakých exotických krajinách? (Napríklad môj ghanský kamarát bol nadšený.) 🙂
- Nemáme nejako zmapované, že kde všade sa nám predávajú lístky, ale je čoraz viac počuť aj zahraničné jazyky. A to je dobre, tak to má byť.
Ďakujeme veľmi pekne za rozhovor. Tešíme sa na jubilejnú Pohodu a prajeme veľa síl do ďalších dvadsiatok. 🙂
Martina Jarolínová