V tomto roku zaradili Pohodu do výberov najlepších festivalov aj renomované britské denníky ako The Telegraph, The Guardian či Metro. Keď sme sa nadšení v office bavili, kto nám ešte chýba zo zoznamu rešpektovaných mienkotvorných britských médií, spomenuli sme si na The Independent. A práve tento denník priniesol koncom minulého týždňa sólo recenziu festivalu Pohoda od hudobného novinára Dereka Robertsona s názvom: „Tri dni preplnené radosťou, kedy sa dobré pocity odrážajú v hviezdnom, rozmanitom line-upe“ a podtitulom: „K návštevníkom sa správajú ako k rodine a naozaj každý si tu nájde niečo pre seba.“ Festivalu zároveň udelil absolutórium v podobe hodnotenia päť hviezdičiek z piatich. Na nasledujúcich riadkoch si môžete prečítať preklad tejto fantastickej recenzie. Ďakujeme, Derek a The Independent.
Recenzia festivalu Pohoda: Tri dni preplnené radosťou, kedy sa dobré pocity odrážajú v hviezdnom, rozmanitom line-upe.
K návštevníkom sa správajú ako k rodine a naozaj každý si tu nájde niečo pre seba
Ako zvyčajne, aj toto leto prinieslo známe príbehy o hrôzostrašných zážitkoch z rôznych britských hudobných podujatí: absurdné fronty, prehnaný dôraz na bezpečnosť a nedostatok základnej infraštruktúry – veci, ktoré ničia to, od čoho očakávame, že pôjde o povznášajúce, oslavné dni. Ale v Európe robia veci inak – robia ich lepšie – a slovenský festival Pohoda sa rýchlo stáva jedným z najlepších víkendov na kontinente.
Pri pohľade na slnkom zaliate polia pri Trenčíne naplnené tisíckami natešených fanúšikov sa stanete svedkom toho, aké by festivaly mali byť. Tu nie ste len „zákazníkom“, správajú sa k vám ako k členovi širokej rodiny a organizátori sa nadmieru snažia, aby bolo všetko čo najpríjemnejšie. Zadarmo je tu k dispozícii pitná voda či dávkovače opaľovacieho krému rozmiestnené po celom areáli, nájdete tu obrovské množstvo (extrémne) cenovo prijateľných miestnych jedál a nápojov a tá trocha organizácie, ktorá je potrebná sa deje trpezlivo a s úsmevom.
Štvrtkový program otvoril skvelý Ziggy Marley, ktorého vzpružujúci reggae-pop dokonale sedel k veľkolepému západu slnka a The Chemical Brothers, ktorí počas polnočného setu priniesli roboty, neobvyklé vizuály a veľa burácajúcich beatov. Nebolo to prelomové či inovatívne, ale táto dvojica blížiaca sa k päťdesiatke, robila čo vedela, aby publikum nabila energiou a naservírovala mu väčšinu svojich hitov, ktoré iskrili aj 20 rokov od éry ich najväčšej slávy.
Pri celkovo desiatich stageoch, vrátane rôznych stanov, prepravného kontajnera a tmavého, upoteného zatemneného boxu, sa dalo jednoducho ponoriť a vynoriť z hudobných setov a skutočne ochutnať rastúce hudobné talenty Slovenska. Vychádzajúci producent/elektro-zjav Isama Zing oslnil v temnote Klubu a slnečné skoré popoludnie bolo perfektným pozadím pre výstredný dreampop Tolstoys. Najlepšími však boli NVMERI, ktorých nepredvídateľný, funkom šmahnutý math-pop primäl celý stan, aby úplne bez rozmyslu strúhal tanečné figúry.
Bláznivý tanec pokračoval o niekoľko hodín neskôr, keď Confidence Man spustili na pódiu hedonistické dvojzmyselné disco vypaľováky, ktoré sa dali očakávať od dua s menami Janet Planet a Sugar Bones. Majú reputáciu najlepšej festivalovej kapely tohto leta a hodina v ich spoločnosti bola najšialenejšou zábavou, aká sa dala predstaviť, a ktorá skombinovala smiešnosť, preafektovanosť a úplnú nádheru.
Nemenej dobré boli Legendy shoegaze Ride, ktorí sa vrátili späť v čase a zneli rovnako plno a expanzívne ako vždy. Skombinovali staré kúsky s materiálom z najnovšej nahrávky Weather Diaries a ich vírivé zvukové steny boli prijaté rovnako nadšene ako Slowdive minulý rok. Ich rífy a postupne silnejúci zvuk mali silu a pôvab.
Ihneď potom sa ľudia zhŕkli, aby si pozreli Dannyho Browna, ako prináša nespútaný set plný života, ktorý pozostával najmä z albumu Atrocity Exhibition z roku 2016.
Bolo však ťažké prekonať skutočnú hviezdnu silu Rodrigueza, ktorého príchod na pódium privítalo publikum tichou úctou. Hoci sediac v prednej časti stageu vyzeral trochu krehko, priniesol úžasne hrejivú hodinu hudby a zdalo sa, že sa ho skutočne dotklo nadšené prijatie, ktorého sa mu dostalo. Povedal: „Ďakujem, že ste prišli, je naozaj skvelé vidieť vás všetkých“, ale, samozrejme, potešenie aj česť boli na našej strane.
Pohoda vyniká v prekonávaní očakávaní, takže nie je prekvapením, že dva výnimočné momenty víkendu prišli z opačných koncov hudobného spektra. Annie Clark ako St. Vincent už dlho mení definíciu toho, čo smie robiť moderná indie popstar a jej súčasná show zhutňuje všetko, čo ju robí skvelou, do úžasných 90 minút. Divoko hrala na gitare, pospevovala si a šéfovala pódiu s kráľovským pokojom a istotou, je to nová neónová superstar pre digitálny vek.
O polhodinu neskôr sme sa napchali do oného prepravného kontajnera (garáže) a pozreli sme si slovenské garážové punkové trio Genuine Jacks, ako to totálne rozbalili s ich pesničkami. Bolo tam miesto asi iba pre 20 ľudí a bola to divoká, bujará jazda, zopár ľudí sa dokonca pokúsilo o crowd surfing. Tento blitzkrieg v nás
zanechal pocit radosti a do chladného nočného vzduchu sme vyrazili s úsmevom na kilometer širokým, čo je bežná reakcia každého, kto okúsi dokonalosť Pohody.
Pôvodný text recenzie si môžete prečítať tu.
Zdroj: TS, Tóno Repka Foto: Ctibor Bachratý, Martina Mlčúchová, archív Pohody