Katka Máliková sa objavila na slovenskej hudobnej scéne len nedávno a už je považovaná za obrovský zjav a talent. Je držiteľkou troch Radiohead Awards 2016, na českom festivale world music získala Czech Music Crossroads expert award 2017, umiestnila sa v rebríčku World Music Europe. Jej minuloročný album Pustvopol dostal nadšené ohlasy publika aj kritikov. Stretli sme sa na Pohode a porozprávali sa o úspechu, festivaloch aj novom živote.
Na Pohode vystupuješ po prvýkrát, no hneď trikrát. Aké to bolo? Ako sa ti hralo?
Bolo to úžasné! Najprv som si myslela, že to bude strašne komplikované s presunmi na iné stage, ale nakoniec aj ten najkritickejší, keď som mala jeden koncert od 14:00 do 15:00 a druhý od 15:00 do 16:00 som zvládla úplne v pohode, ešte som čakala. Tak som z toho úplne nadšená, veľmi sa mi tu páči. Kedysi som tu začala s tým, že som čapovala kofolu. 🙂 Takže na Pohode som bola predtým ako brigádnička vo výčape.
Aké je to hrať pred takým veľkým publikom?
Naozaj úžasné. Myslím si, že som ešte na začiatku, takže ešte neviem robiť s takou masou. Takýto zážitok som zažila prvýkrát vo svojom živote. Bolo to fakt neskutočné. Také veľké pódium, kde sa dá tancovať, skákať, hýbať, behať… to bol pre mňa lifetime zážitok.
K vystúpeniu so svojím ansámblom si na Facebooku chcela dať priestor mladým umelcom, aby ti spravili vj-set. Nadviazala si nejakú spoluprácu?
Áno, nakoniec sme oslovili našich priateľov a tí začali na tom pracovať. Budeme mať set na Colours of Ostrava.
Gratulujem k skvelému albumu a výborným ohlasom, ktoré zožal u publika aj kritikov. Umiestnila si sa v rebríčku World Music Europe, vyhrala si 3 Radiohead Awards. Aký je to pocit? Čakala si taký úspech?
Nie, naozaj nie. Ja to všade hovorím, ale naozaj som toto nečakala. Chvíľu mi trvalo, kým som si na to vôbec zvykla. Bola som v strašnom šoku. Čakala som, že to vydáme a bude to len vec do môjho portfólia. Vôbec som nečakala verejný úspech, alebo že sa zo mňa stane taká poloverejná osoba, že niekto by ma poznal. Je to skvelé! Ale na druhej strane aj vyčerpávajúce – ľudia vyvíjajú veľký tlak. Aj pred Rádiohlavami to bolo také. Všade sa písalo: Premení nominácie na ceny? Bolo to veľmi stresujúce posledné dva roky. Ale teším sa veľmi, i keď som to nečakala.
Ako sa na tvoju prerábku folklóru pozerajú zarytí a tradiční folkloristi. Prijímajú tvoj pohľad?
Tak podľa mňa najzarytejší a najtradičnejší folklorista je moja starká a jej sa to veľmi páčilo. Dokonca my sme sa s našimi prerábkami dostali do toho folklórneho prostredia, pretože mladí folkloristi nás brutálne prijali, s pozitívnymi emóciami. Zatiaľ máme také ohlasy, že sa to skoro všetkým páči. I keď niekto povie, že “przní ľudovky”, ale to je jeho názor, tak to rešpektujem. Sú aj takí, samozrejme. Ale väčšinou sú na to dobré ohlasy.
Pomáha ti tvoje hudobné vzdelanie pri tvorbe?
Áno, veľmi. Hlavne vtedy, keď potrebujem niečo veľmi rýchlo zaranžovať alebo zinštrumentovať. Mám také naučené veci, že takto znejú dobre sláčiky, alebo si to rozrátam na nejakú formu, ktorú poznám, už som ju robila… Áno, veľmi to zrýchľuje ten proces. Ale nie tvorby. Pretože keď je niečo remeselne super, ale nemá to nápad, tak je to proste blbosť. Takže vždy tam musí prísť tá iskrička, až potom sa dá s tým robiť takto racionálne. Kdežto takto racionálne si vykalkulovať skladbu, to by som asi nevedela.
Si nežné žieňa, no nevyhýbaš sa temným témam…
No, nie… 🙂 Myslím si, že každý má v sebe aj to biele, aj to čierne. Neviem, napríklad teraz pre mňa najväčším zážitkom celej Pohody bol Tommy Cash. Totálne úchylácka čiernota, taká správna pre mňa. Nikto nie je biely ako ľalia. Je to v nás, že inklinujeme aj k takým veciam, ktoré sú pravdivé, ale nie sú vyslovene pekné.
V lete hráte na niekoľkých festivaloch. Ktorý máš najradšej?
Asi Pohodu. Pamätám si, že keď som bola prvýkrát na Pohode, tak to na mňa silno zapôsobilo. Možno je to tým, že je to môj prvý festival, ale celkovo je to tu strašne príjemné, vrúcne… tu sú aj SBS-kári milí. Neviem, čím to je, ale Pohoda je pohoda.
Stihneš sa niektorého zúčastniť aj ako diváčka?
Jasné, veď ja som len prišla na prvý koncert, ten som odspievala a hneď som išla na Tommyho Casha. Prezliekla som sa a už som ruka hore fičala až do noci. Dnes plánujem tiež, hneď ako sa mi teraz skončia veci, tak idem počúvať a tancovať. A užívať si.
Radšej hráte v kluboch alebo na open-air festivaloch?
To je ťažká otázka, lebo záleží podľa mňa od svetla. Naša hudba sa viac hodí do tmy. A je ťažké, keď hráme niekedy na open air stagei a je svetlo a je to také rodinné a teraz tam prídeme my kričať niečo… ale naposledy sa nám super hralo v Schaubmarovom mlyne v Pezinku. Bola dobrá atmosféra, čo som nečakala, lebo mňa väčšinou hecuje tá atmoška a to svetlo. Hrá sa nám super aj v kluboch a aj na stagei, pokiaľ to nie je cez deň. Ale dneska sa nám hralo dobre, aj keď to bolo cez deň. No možno by to malo ešte väčšiu atmosféru, keby to bolo v noci. Možno raz… 🙂
Ako ťa prijali diváci na tvojom koncerte v Prahe?
V Prahe bolo aj veľmi veľa Slovákov, ktorí žijú v zahraničí. Stretli sa tam celé partie našich priateľov aj sympatizantov. Bol to jeden z našich najkrajších zážitkov z koncertov, pretože tam boli brutálne ovácie, bolo to neskutočné. A to bolo práve v klube.
Plánuješ v lete cestovať? Alebo máš naplánované aktivity okolo hudby?
Teraz sme celý júl na turné a v auguste máme ešte pár koncertov. A potom? Úprimne, ja budem musieť šetriť. Pretože som dala výpoveď v práci a idem na slobodného umelca. Takže si nebudem môcť dovoliť nejakú cestovateľskú dovolenku. Ale pôjdem domov, pôjdem na nejakú turistiku… a také veci, ktoré nezaťažia moju peňaženku, ale odľahčia moju dušu.
Práve si mi čiastočne odpovedala na ďalšiu otázku, či sa dá na Slovensku uživiť hudbou?
Určite áno. Samozrejme netuším, ako to majú iní. Skôr sa stretávam s ľuďmi, ktorí sú v začiatkoch ako ja. Ak je umelec taký multitasking človek, napríklad ja budem určite robiť veľa veľa vecí mimo len spievania. Budem veľa aranžovať, písať noty, hrávať… kým človek robí viacej vecí, tak áno. Neviem si predstaviť, ako to majú čisto len speváci. Ale bolo by to úžasné. Všetkým zahraničným závidím, čo majú prachy na to. 🙂
Čo robíš, keď nerobíš? 🙂
Keď nerobím? Spím! Buď spím, alebo strašne veľa robím. Nič medzi tým. 🙂 Ale nie, tak ako každý – relaxujem.
Kto je tvojím vzorom a čo ťa inšpiruje pri tvorbe?
Vzorov je veľa. Ale jedným z prvých mojich vzorov bola Björk. A vždy som si vravela, že chcem byť ako ona. Postupne som začala spoznávať nové a nové speváčky, producentky, producentov, spevákov… a jedným z mojich najväčších vzorov a speváčok, ktoré naozaj zbožňujem a ktoré mi vždy vedia udrieť na tú správnu strunu, tak to je Susanne Sundfør, to je moja obľúbená speváčka. Mám rada aj Kimbru, mám rada stále Björk… Jednoducho mám rada ženské silné extravagantné osobnosti.
Ako vzniká tvoja hudba?
Ani neviem, vždycky inak. Niekedy napíšem najprv texty, a niekedy si jednoducho len hrám a vymyslím si nejakú tému a zároveň si do toho začnem spievať a niečo mi z toho vzniká. Alebo niekedy si začnem len niečo nahrávať a skúšať nejaké zvuky a do toho zrazu počujem nejakú melódiu a začnem si do toho spievať. Takže rôznymi spôsobmi. A často moja hudba vznikala tak, že som to študovala, že som si sadla za klavír ráno o deviatej a teraz že musíš poskladať to a to, tu máš také cvičenie a musíš to spraviť. Musíš spraviť magisterskú skladbu za šesť mesiacov, teraz musíš na tom pracovať. Niekedy treba tie múzy aj nakopnúť, aby nás kopli.
Čo chystáš ďalej?
Sama neviem, čo bude ďalej. Miestami prežívam bujarú slobodu a niekedy som z toho úplne skľúčená. Nič medzi tým momentálne neprežívam. Hľadám si prácu, stále tvorím, stále si niečo nahrávam, píšem texty, robím si koncept nového albumu, skúšame, pripravujeme sa na festivaly…
Ďakujem a držím palce, nech to všetko výjde…
Ďakujem! 🙂
Autor: Martina Jarolínová