Grandiózne finále Colours of Ostrava 2017

Sobotné finále dávalo tušiť, že organizátori neponechali nič na náhodu a i keď už predošlé dni boli doslova nabité prominentnými menami a neopakovateľnými vystúpeniami, dá sa povedať, že tie najväčšie esá mali byť vytiahnuté až na samotný záver. Meteorologické predpovede dávali tušiť, že to však nebude len tak a keď sme sa k areálu okolo siedmej hodiny večer približíli, železiarne boli sužované pomerne hrozivo pôsobiacimi mračnami a netrvalo dlho kým sa k nim pridali o nič menej hrozivejšie blesky.

Napriek jasnému presvedčeniu, že ani napriek nečasu nemôžeme prísť o vnemy a atmosféru posledných hodín najväčšej hudobnej udalosti leta sme tesne pred vchodom zaradili spitatočku, pretože búrka sa zintenzívňovala a blesky boli takpovediac na dosah. Útočiskom sa nám stala neďaleká čerpacia stanica Benzina, kde sme sa ukryli práve včas pred dažďovou smršťou. Pumpa bola za krátky čas doslova obkľúčená zmoknutými nešťastníkmi unikajúcimi z festivalu a tými, ktorých pohroma zachytila na polceste. Nebola núdza ani o pády pri čerpadlách, keďže ľudia utekali naozaj ako keby o život.

Nouvelle Vague nevadil ani dážď

Po asi hodine dážď síce stále neustával, no nebol už taký intenzívny a tak sme sa rozhodli vyraziť do boja s nepriazňou počasia a do náručia bohatého prísľubu kultúrneho vyžitia. Program na hlavných pódiách sa mierne posunul avšak i tak sme stihli zaregistrovať, že new waweový Nouvelle Vague už stihli započať svoje vystúpenie a tak sme absolvovali posledné fragmenty z ich koncertu, ktorý bol pravdepodobne podľa očakávaní na úrovni.

Jamiroquai sú spojnicou viacerých generácií

Po nich sme sa rozhodli nabrať sily na vyvýšenom Excellent stagei, kde do rytmu hral energický drumm n’ bass a pripravovali sa na posledné koncerty na hlavnom pódiu. Zvolili sme jedného z headlinerov Jamiroquaia na ktorého prišlo nemálo návštevníkov, keďže práve on je menom, ktoré spája ako generáciu 90. rokov tak i post – miléniovú mládež v rytme príjemnej funkovej syntézy do ktorej s vydaním posledného albumu Automaton pribudla aj jemná príchuť elektroniky. I keď má Jay Kay už ľahko po päťdesiatke, stále srší obdivuhodnou ernergiou a na pódiu ho rovnako ako v klipoch Automaton a Superfresh zdobila excentrická fosforeskujúca helma v tvare ježka, ktorá sa miestami pohybovala do rytmov hudby a bola by ešte efektnejšia, ak by spevák zvolil iný výber outfitu, keďže tepláková súprava Adidas mi miestami evokovala skôr ležérneho Robbieho Williamsa ponevierajúceho sa ťažkopádne po pódiu. Hudobne to však bolo na skvelej úrovni a to nielen osvedčené hitovky Cosmic Girl, či Canned Heat, ale najmä skvelo upravená záverečná Runaway, ktorá preukázala, že niektoré z Kayových pesničiek sú vskutku nadčasové.

ArcellorMittal stage hostil v tej dobe nemeckých Booka Shade, ktorí sú stabilným menom na elektronickej scéne už dlhé roky a v mojej pamäti zostanú navždy zapísaný veľkými písmenami po tom, čo v roku 2009 odohrali na festivale Creamfields v Břeclave skvelý set tesne predtým než prišla veterná smršť, ktorá rozfúkala stany a zhadzovala reproduktory na hlavných pódiách a skončila tak priebeh slušne sa vyvíjajúcej párty nadobro.

Koncert kapely Justice bol ukážkou grandióznosti

To už sa však blížilo nočné vystúpenie mnou asi najtúžobnejšie očakávanej kapely v rámci celého festivalu, francúzskych Justice. Monumentálne poňaté pódium Českej spořitelny vystavané s tradičnou hradbou reproduktorov Marshall dávalo predzvesť masívnej audio – vizuálnej šou a už počas prvých tónov úvodnej Safe & Sound bolo jasné, že tento koncert nebude z kategórie tých na ktoré sa dá ľahko zabudnúť. Neskutočná svetelná šou, podporená kryštalicky vyšpičkovaným zvukom sršala neskutočnou energiou a takmer každá pieseň bola sprevádzaná morfujúcim sa pódiom, ktoré sa v reálnom čase transformovalo a vytváralo efektné podhubie vykresľujúce masívny príval elektronickej nádielky. Najmä počas vychýreného tracku Stress z prvého albumu, ktorého klip bol svojho času zakázaný na MTV (i keď dnes je aktuálnejší ako kedykoľvek predtým) sa pódium vrátane reproduktorov premenilo na červenú oázu nepokoja vzývajúcu ozajstnú elektronickú extázu, ktorej podľa ovácií publika prepadli naozaj všetci prítomní. Nekriticky musím uznať, že išlo pravdepodobne o koncertnú udalosť roka v rámci východoeurópskych festivalov vo všeobecnosti.

Je mnoho faktov, ktoré som opomenul. Protesty proti Andrejovi Babišovi pred bránami festivalu, koncert Katarzie, ktorý som nestihol, nadšené reakcie z vystúpenia Kataríny Málikovej na Vítkovice Gong stagei a bude toho asi omnoho viac, ale postíhať a zažiť sa toho dalo len relatívne málo, ak sa človek nechcel stratiť a vopred sa rozhodol, ktorým vystúpeniam venuje najviac pozornosti. Za seba môžem povedať, že line-up tohtoročných Colours of Ostrava ma už dávno pred  započatím samotného festivalu presvedčil o tom, že aj keby som žiadny iný toto leto nenavštívil, absencia na tejto akcii by ma mátala ešte veľmi dlho. Som nesmierne zvedavý s čím vyrukujú organizátori ďalší rok, ale tentokrát to naozaj vyšlo.

 

Foto: Richard Lutzbauer
Text: Juraj Šťastný