Fulu Miziki sa predstavili slovenskému publiku na online festivale Pohoda in the Air v roku 2020 a na pandemickom ročníku 2021 na letisku – Pohoda on the Ground. Dostali nás svojou strhujúcou energiou, nápaditými farebnými kostýmami a jedinečnými nástrojmi vyrobenými z odpadu. Veľký Orange stage im perfektne svedčal na Pohode 2022. Stretli sme ich v pracovnom zápale, kedy majstrovali nástroje ešte pár hodín pred vystúpením. Nedorazila im totiž všetka batožina. Fulu Miziki pochádzajú z Demokratickej republiky Kongo a ich názov v jazyku lingala znamená odpadová hudba.
Vitajte na Slovensku a na festival Pohoda. Ako sa vám pozdáva festival v jeho kompletnej forme? Pretože minulý rok ste hrali na Pohoda on the Ground počas COVID pandémie s obmedzeniami v oveľa menšej mierke. Ako vnímate ten rozdiel a ako sa vám tu páči?
Áno, je to geniálne, to, čo sme zatiaľ mohli vidieť tento rok 2022, je naozaj úžasné. Je tu veľa ľudí, mnoho stanov, sú tu veľké stage, veľa techniky a vybavenia. Pre nás je to veľmi dobré. Je to veľký rozdiel v porovnaní s tým, čo sme zažili v roku 2021 pri našej prvej spolupráci s Pohoda festivalom. Tento rok je to skutočne perfektné.
Ako ste žili vy počas pandemických rokov? Aké ste mali problémy a komplikácie vo svojej práci a hudbe?
No asi najväčším problémom pre nás bolo, že sme mali obrovskú chuť ukázať našu tvorbu – to, čo robíme, tvoríme, to, čo sme schopní vytvoriť, naozaj všetkým. Chceli sme prísť do Európy, ale tu bol covid. Mali sme naozaj problém nájsť si cestu, ako sa uživiť. Nemali sme inú prácu ako našu hudbu. Bolo to celkom ťažké, teraz už je to lepšie, ide to.
Takže vy ste necestovali, nekoncertovali?
Boli sme v Ugande počas 2 rokov. Žili sme tam a keď sa uvoľnili opatrenia a otvorili hranice, mohli sme prísť a začať cestovať.
Vo vašej tvorbe spájate moderné umenie a africké tradície. Kde hľadáte inšpiráciu?
Môžeme povedať, že inšpirácia pochádza z toho, čo sme zažili, z nášho detstva, dospievania. Keď sme boli mladí, vyrastali sme a pohybovali sme sa pri ľuďoch, ktorí sa venovali hudbe. Čo sa týka mňa osobne, zbožňoval som napríklad Michaela Jacksona, ale aj veľa iných umelcov, ktorí ma ovplyvnili a ktorých som v tom čase mal veľmi rád. Michael Jackson je tak trochu môj idol v hudbe. A potom my v Kongu, v Afrike vyrastáme s hudbou prirodzene. Učíme sa postupy, techniky, hráme prirodzene. Keď sme videli niekoho hrať, postupne sme skúšali to, čo oni, našli sme si nejakú vec a učili sme sa nové veci, chceli sme byť súčasťou. Postupne získate znalosti a robíte to, čo ste nazhromaždili a v istom momente, keď dospejete, sa dostanete do bodu, keď máte pocit, že robíte len to isté, čo ostatní. Rovnaké nástroje, rovnaké postupy a uvedomíte si, že iba s tým sa nedostanete ďaleko, lebo sa neodlišujete. U nás je veľa ľudí, ktorí sa tomu venujú a sú vo svojom žánri naozaj top. Uvedomili sme si, že v tomto žánri, s týmto typom hudby a klasickými nástrojmi sa nám nepodarí preraziť a byť známy.
Mali sme nápad urobiť to, čo sme robili, keď sme boli malé deti. Nájsť a pozbierať veci a robiť hudbu s nimi. A v rovnakom čase prišiel k nám do Konga niekto z Francúzska, jeden Francúz. Urobil si u nás ateliér, dielňu na rekuperáciu a výrobu rôznych vecí a pozval nás k sebe. Pomáhali sme mu vyrábať a spracovávať veci v dielni. Počas toho som skúsil na niečom zahrať. Bol som tam a zahral som kúsok, on to počul a veľmi sa mu to páčilo. Povedal, že je to skvelé, aby som pokračoval. Tak som hral a on si ten zvuk nahral a nakoniec ho použil vo svojom filme “System K”. Ten zvuk sa stal sa ústrednou témou filmu. Ten Francúz bol Renaud Barret. (Na filme spolupracovala aj kapela KOKOKO! z Kinshasy, rozhovor s ktorou nájdete tu – pozn. red.)
Od toho momentu sme mali atmosféru a tiež myšlienku, že chceme tvoriť naozaj niečo skutočné. Tak vznikla myšlienka vytvárať vlastné nástroje na hudbu. A tak sme začali vyrábať a tvoriť nástroje, ktoré môžete vidieť aj tu na Pohode. Začali sme tomu postupne dávať konkrétnu formu, hľadali sme tóny na nástrojoch vlastným sluchom. Veľa sme skúšali, hľadali, hrali. Snažili sme sa nejako vytvárať akordy. Bol to naozaj zdĺhavý proces, venovali sme tomu veľa času. U nás v Afrike je veľmi veľa odpadu, takže sa tam toho dá nájsť naozaj veľa. Hovorili nám, že sme sa zbláznili, ťukali si na čelo, že chceme na skládkach ochorieť, ale nám to bolo jedno, lebo sme vedeli, čo chceme a prečo to robíme.
O čom je film „System K“?
Film “System K “ je o živote v Kinshase, ako žijeme, ako to tam funguje. O živote mladých ľudí, hlavne umelcov. O tom, ako sa ľudia snažia prežiť. Boli tam umelci rôznych žánrov, hudobníci, performeri, tanečníci atď.
Vrátime sa k filozofii zero waste a k ochrane životného prostredia. Tu je to téma, ktorá je stále populárnejšia. Je to rovnako aj v Kongu? Rozmýšľajú tam mladí ľudia takýmto spôsobom, alebo majú celkom iné problémy? Vnímajú tento trend?
Nie, u nás neexistuje žiadna politika zaoberajúca sa odpadom. Mali nejaké snahy vytvoriť systémové riešenia, ale skončilo to veľmi rýchlo. Pretože u nás je toho odpadu naozaj veľa. Ľudia zahadzujú odpad všade na ulicu, do rieky. Plno špiny je všade v Afrike a predovšetkým u nás v Kongu. My to, čo robíme, je, že sa snažíme inšpirovať ďalších, aby si vybrali cestu ako my. Pretože my to robíme s hudbou, ale odpad sa dá zbierať a využiť na množstvo rôznych vecí.
Je to určite veľmi dobrá myšlienka, ako vytvoriť z obyčajného odpadu niečo užitočné. Keď sa tá myšlienka rozšíri, je to vlastne veľké. Máte zdroj, ktorý je veľmi bohatý a rozmanitý, a môžete z toho vytvoriť niečo, čo až presahuje hranice, ako je vaša hudba. A dáva dôležitosť veciam, ktoré boli nepotrebné, to je veľmi dôležité. Takže vy inšpirujete ostatných takýmto spôsobom.
Ale áno, lebo to, čo zahodíte, môžete tomu dať druhý život, môžete to premeniť na niečo iné.
A ako to robíte? Chodíte do škôl a tam to vidia, robíte to nejako pravidelne, systematicky? Keď hráte, je to evidentné, že všetky vaše nástroje sú z odpadu, ale pracujete proaktívne na šírení tejto myšlienky a osvete?
Áno, hovoríme o tom a tiež v našich piesňach, textoch, veľa povzbudzujeme ľudí, aby robili, čo je dobré pre nich, ako aj pre ostatných. Máme jednu pieseň, kde hovoríme (text v lingale foneticky): Sa fa poyosua ko to lea motete” – V živote sa dejú veci, ktoré ťa môžu prekvapiť. Hovoríme, že ak sa také niečo deje, je potrebná práca, snaha, nádej a dôvera, disciplína a všetko sa môže podariť. V rovnakej piesni tiež hovoríme, že je potrebné pracovať a nehľadieť na nikoho. Keď sme my začínali, bolo veľa ľudí, ktorí nám neverili, odhovárali nás, smiali sa nám, že hľadáme veci v odpadkoch. Pozerali sa na nás zvrchu. Ale dnes nie je nikto, kto nás považuje za bláznov. To je to, čo robíme. Povzbudzujeme ľudí, aby sa neopúšťali, aby verili tomu, čo robia a potom sa to podarí. Pretože všetko je o nás a v nás a záleží len od nás.
To je úžasné. To, čo obdivujem, je, že ak sa nám udeje v živote niečo, čo neočakávame, čomu nerozumieme, je potrebné to prijať a pracovať, nevzdať sa. A všetko závisí iba od vás, lebo nič nepotrebujete od ostatných. To je asi zhrnutie aj toho, čo robíte, lebo vy si vyrobíte úplne všetko, čo potrebujete a nič neberiete od ostatných. To je to, čo chcete vášmu publiku vašou hudbou a tvorbou povedať. Spievate v jazyku lingala, takto máme trochu lepšiu predstavu, o čom sú vaše texty a o čom spievate.
Áno a máme tiež ďalšiu pieseň, ktorá hovorí (spievajú spolu pieseň v jazyku lingala). Je to o tom, ako vnímame druhých ľudí. Ako ich súdime a posudzujeme podľa ich výzoru, majetku… Ale my v tejto piesni hovoríme, že netreba nikoho ponižovať, lebo nikdy nepoznáš jeho celý príbeh. Ak ho iba stretneš, nemôžeš o ňom všetko vedieť. Máme tiež pieseň, ktorej slová sú: Je čas, je čas, je čas byť spolu, je čas opustiť všetko, čo sa stalo v minulosti. Je potrebné hľadieť dopredu, čo nám prinesie budúcnosť, ak sa dokážeme spojiť. Máme veľa takých piesní.
Pri ceste na Pohodu sa vám stratila časť batožiny s nástrojmi.
Áno, dve batožiny nám zostali v Mníchove.
Ako ste to vyriešili? Všetky tie veci si musíte vytvoriť nanovo? Stačí vám to, čo vám zostalo, alebo budete ešte hľadať na festivale?
My sme už niečo našli. Hľadali sme drevo predtým, ako sme sem prišli. Mali sme vystúpenie vo Francúzsku pri Marseille, už tam sme si vytvorili potrebné nástroje. A celú noc vyrábame, čo ešte chýba.
Ale ako nastavíte tú tonalitu na novovytvorených nástrojoch, ako ste vraveli, zaberie to dosť času. Ak vytvoríte nový nástroj, nemá iný zvuk, ako potrebujete?
Nie, vytvorili sme ich už na základe skúseností. Vieme, čo potrebujeme. Máme jeden nástroj, ktorý sa volá kanuba, vytvorený z PVC, 7 – 8 nôt, vieme, ako ho vytvoriť.
U nás sa momentálne veľa hovorí o vojne na Ukrajine, pretože je to naša susedská krajina, ale Konžská demokratická republika má mnoho podobných konfliktov, ktoré sú ešte bližšie.
Je to veľmi smutné, naozaj veľmi smutné, to, čo sa deje v Kongu, na Ukrajine a vo svete. Preto by sme chceli, aby sa odkaz z našej hudby, textov a piesní dostal k čo najviac ľuďom. Chceme sa naučiť dobre po anglicky, aby sme vedeli pretlmočiť a vysvetliť naozaj dobre naše texty a odkaz. Lebo spievame v jazyku lingala, takže je stále potrebné slová a texty vysvetľovať, prekladať. Verím, že v našich textoch je univerzálny odkaz, ktorý by dokázal ľudí spojiť. Sú založené na láske a bohatstve, ktoré je pre všetkých. To, čo sa deje u nás, je veľmi smutné, pretože už sa to deje nejakých 22 – 23 rokov s Kongom, s Rwandou, s Ugandou… A nerozumiem prečo. Všetci sme bratia. Nerozumiem, prečo existuje vojna, lebo ak si uvedomíme vlastné bohatstvo, môžeme sa sami rozvíjať. Ale vedieme vojny, bojujeme a zabíjame a kto má z toho výhody a profit? Je to veľká škoda, čo sa deje. Je potrebné nechať všetko za sebou. Každý má nejaký príbeh, krivdu, bolesť, ale je potrebné to nechať a posunúť sa ďalej. Je čas posunúť sa ďalej. Ak vytvoríš zbraň, nenaješ sa z toho. Je čas sa o seba postarať. Zbrane sú vždy na zabíjanie a ľudia umierajú. Počas minulých čias ľudia toho prežili veľa: svetové vojny, veľa mŕtvych ľudí, zničených osudov. A, bohužiaľ, to pokračuje. Ešte stále existujú ľudia, ktorí si želajú, aby niekto iný zomrel, ale predsa všetci chceme žiť. Nie je to normálne.
Už sa nevieme dočkať vášho vystúpenia a dúfame, že si užijete svoje publikum.
To by sme naozaj chceli, aby to bolo presne takto. Veľa dobrých ľudí a my. Máme predstavenie pre ľudí a celá atmosféra nám dáva energiu. Veľmi sa na to tešíme.
Ďakujeme.
Autor: Martina Jarolínová Foto: Richard Lutzbauer