V pondelok 19. septembra 2016 sme sa dozvedeli meno víťaza 11. ročníka literárnej ceny Anasoft litera. Získal ju Peter Macsovszky za román Tantalópolis z vydavateľstva Drewo a srd / Vlna.
O víťazovi rozhodla päťčlenná odborná porota, ktorú tento rok tvorili literárne vedkyne Zuzana Bariaková a Marta Součková, veľvyslanec Slovenskej republiky v Bruseli a prekladateľ Stanislav Vallo, literárny vedec a publicista Radoslav Passia a český vydavateľ a organizátor najväčšieho stredoeurópskeho literárneho festivalu Petr Minařík.
“Tantalópolis je o hľadaní miesta pod slnkom. Pod tropickým. A potom je aj o načahovaní sa za plodmi raja. V raji však rastie veľa stromov, a preto je tam aj veľa tieňov,“ vyjadril sa o knihe sám autor.
Literárna cena Anasoft litera
Anasoft litera je najlepšie ohodnotená a najprestížnejšia slovenská literárna cena za pôvodnú prózu vydanú v uplynulom roku. Na ocenenie sú automaticky nominované všetky slovenské prozaické tituly, každý rok vyberie porota 10 finalistov a následne víťaza. Aj samotní čitatelia môžu hlasovať za svojho favorita v Cene čitateľov. Medzi ocenených autorov patria napríklad Monika Kompaníková, Veronika Šikulová, Pavel Vilikovský alebo Alta Vášová.
Finalisti 2016
Desiata kniha úspešného slovenského prozaika Ballu, laureáta ceny Anasoft litera.
Hlavnými hrdinami Honeymoonu sú jedna žena, jeden muž, jeden prízrak a jedna noha. A množstvo ohrdnutých trabantov, ktoré východní Nemci zanechali na svojej púti na Západ, v uliciach Budapešti. Kniha o tom ako chutia medové týždne ak ich každý z dvojice trávi na inom mieste. A čo sa ráta medzi predmety v splne. Oona, dievča, ktoré leží v nemocnici a rozhodne sa začať si písať denník. V krajine naokolo sa zatiaľ pozvoľna dejú prevratne zmeny. Staršie spomienky sa miešajú s aktuálnymi zápismy, Ich s Er formou, obdobie pred chorobou so zápiskami z nemocnice. Po viacnásobnom prečítaní denník poznámkovým aparátom ošetril jej milenec Maté.
Život a písanie Ireny Brežnej poznačila skúsenosť emigrácie z Československa do Švajčiarska v roku 1968. Tento zlomový zážitok tvorí skryté aj očividné podložie jej reportáží, esejí a próz. Román s dvojznačným názvom Nevďačná cudzinka predstavuje vyvrchol Román s dvojznačným názvom Nevďačná cudzinka predstavuje vyvrcholenie literárne originálnej, humornej a zároveň premýšľavej práce s osobným a kolektívnym smútkom. Kniha bola preložená do viacerých jazykov a získala Literárnu cenu Švajčiarskej konfederácie.
Prostredníctvom dvoch spomienkových vrstiev prepojených rozprávačkou v prvej osobe, ktorá reflektuje jednak vlastné zážitky z udomácňovania v novej krajine, jednak v role tlmočníčky sprostredkováva pohnuté osudy súčasných migrantov, sa zúfalstvo zo straty pôvodnej vlasti mení na radosť zo získavania nových, hybridných identít v cudzote najrôznejšieho druhu.
Prostredníctvom dvoch spomienkových vrstiev prepojených rozprávačkou v prvej osobe, ktorá reflektuje jednak vlastné zážitky z udomácňovania v novej krajine, jednak v role tlmočníčky sprostredkováva pohnuté osudy súčasných migrantov, sa zúfalstvo zo straty pôvodnej vlasti mení na radosť zo získavania nových, hybridných identít v cudzote najrôznejšieho druhu.
Pamäť má veľa čakární. Dá sa do nich nakuknúť, zalistovať v živote, prepašovať zopár historiek a spomienok – z hlavy na papier. Písanie je jediný dovolený spôsob kradnutia: človek okráda sám seba. Pamäť je vývojka. Písanie je ustaľovač. A zrazu sú pred nami fotografie spomienok.
Reflux je o návrate študentky africkej literatúry do malého slovenského mesta, kde sa stretáva s rodinou a priateľmi z detstva – s bratom, ktorý robí manažéra v automobilke, so sestrou na materskej, s indicky vyzerajúcim stavbárom Milanom, s obľúbeným spolužiakom Erikom, ktorý má na hlave vytetovanú nacistickú orlicu, s mamou, ktorá si myslí, že západné školy štvú študentov proti vlastným rodinám a s babkou, ktorá prežila odvlečenie do lágra v Rusku, ale už si na veľa nespomína. Niekto cudzí je v dome.
Ira a jej deti sú poznačené minulosťou. Šarlota vidí vo svojich deťoch božstvá. Koronis sa zamiluje do zabávača na hostinách. Osudy postáv sú posplietané, ich príbehy, podobné antickým mýtom, plynú pod povrchom obrazov navzájom previazaných vnútornými súvislosťami. Kniha nastoľuje otázky o zmysle vlastnenia a bytia, ukazuje obmedzenia, prepadliská a pasce pre súčasného človeka. Poznanie sprevádzajú sarkazmus a irónia. Dej speje k tragickému koncu. Všetko je to však zložitejšie aj v živote aj v literatúre…
Román Tantalopolis možno v primárnej rovine chápať ako prienik do každodenného života jedného juhoamerického mesta. Ako však takmer v každom literárnom diele, aj tu sú reálie modifikované, štylizované, a slúžia len ako rámec oveľa širšej, univerzálnejšej metafory. Kulisa „tretieho sveta“ slúži ako zosilňujúci prvok pri vykresľovaní rôznych podôb zlyhávajúcej civilizácie či už v rovine sociálnej, intímnej, technologickej a politickej. Kontrast medzi tropickým prostredím prekypujúcim farbami, tvarmi, chuťami a vôňami a medzi úporným bojom jednotlivcom proti prírodným živlom i byrokratickej mašinérii, vytvára pestrú a dramatickú zmes.
Takmer zabudnutý príbeh napísaný podľa autentických výpovedí účastníkov plavby. 18. mája 1940 vyplával z bratislavského prístavu parník Pentcho so štyristo pasažiermi. Na palube boli mladí Židia, sionisti z organizácie Betar, snívajúci o vlastnom štáte v britskej Palestíne, študenti vyhodení z univerzít, a neskôr pristúpilo sto utečencov pred pogromom. Ten príbeh je plný paradoxov. Na začiatku 2. svetovej vojny nemali ešte dôvod bojovať proti nacistom, o táboroch smrti ešte nikto nevedel a na ceste k ich snu stáli proti nim Briti. Cesta po Dunaji s paraguajským pasom naplánovaná na tri-štyri týždne bola jediná možná. Hranice európskych štátov už boli pre utečencov zavreté.
Slobodu bažantom, slobodu tulákom, ženám, deťom, psom. Aj taký by mohol byť názov zbierky poviedok Vandy Rozenbergovej. Jej literárny hlas je jedinečný, svieži, so zmyslom pre detail i pre absurdno. Vandine príbehy sú jemné ako vôňa čistoty a silné ako zárezy nožom, napísané ľahkou, no nekompromisnou rukou, s humorom, ktorý imponuje. Hrdinovia predkladaných próz neobedujú s prestieraním a kávu pijú bez podšálky. Autorka vie, že nadobudnuté jazvy sú silnejšie ako pôvodná nepoškodená koža.
Román Spolu je voľným pokračovaním románu História a druhým dielom plánovanej trilógie. Skladá sa z troch dejových línií, ktorých nositeľom je hlavný predstaviteľ románu hudobný publicista, moderátor, skladateľ a dj Daniel. Prvá línia sa sústredí na zložitý milostný vzťah Daniela s dvomi ženami Michaelou a Andreou a na ich spoločný vzťah k dennej realite, druhá línia sa odohráva v Danielovom profesionálnom živote, vo svete umenia a hudby, kam sa protagonista snaží unikať pred nihilisticky naladenou spoločnosťou. Tretia línia sa odohráva v prvých desaťročiach uplynulého storočia. Pozostáva zo spomienok na Danielovho starého otca, veterána prvej svetovej vojny, ktorý ušiel z ruského zajatia a cez celú Áziu nakoniec po desiatich rokoch doputoval domov. Práve táto rovina tvorí juxtapozíciu prvej línii, súčasnosti nadstavuje zrkadlo a hodnoty dôb dávno minulých testujú tie dnešné.